Miminko

V tých dňoch bol istý muž zo Saray, z kmeňa Dan, volal sa Manue. Jeho manželka bola neplodná. Zjavil sa jej Pánov anjel a povedal: „Hľa, si neplodná a bez detí; no počneš a porodíš syna. Dávaj teda pozor: nepi víno ani iný opojný nápoj a nejedz nič nečisté. Lebo počneš a porodíš syna, ktorého hlavy sa britva nedotkne: chlapec bude už od materského lona zasvätený Bohu a on začne vyslobodzovať Izraela z ruky Filištíncov.“

Ona prišla k svojmu mužovi a povedala mu: „Prišiel ku mne Boží muž, vyzeral ako Pánov anjel a vzbudzoval hrôzu. Nepýtala som sa ho, odkiaľ je, a ani on mi neprezradil svoje meno. Povedal mi: ‚Hľa, počneš a porodíš syna. Dávaj pozor: nepi víno ani iný opojný nápoj a nejedz nič nečisté. Lebo chlapec bude už od materského lona zasvätený Bohu až do dňa svojej smrti.‘“

I porodila syna a dala mu meno Samson. Chlapec rástol a Pán ho požehnával. A začal v ňom pôsobiť Pánov duch

Kniha Sudcov 13, 2-7. 24-25a

Maminka Barborku rada nazýva zvedavka. Hovorí jej tak, keď kladie veľa otázok, aj keď jej sa nezdá, že by ich bolo nejako príliš veľa. Pamätá si, že keď bola ešte úplne maličká a učile sa rozprávať, tak stále opakovala „a peco, a peco?“ Keď na to dnes spomínajú, všetci okrem Janíka sa tomu smejú. On sa nesmeje preto, lebo on to hovorí presne tak isto a keď to aj skúšal povedať správne, nikdy mu to celkom nešlo. Maminka povedala, že bude musieť asi ísť k logopédovi. Nevie síce, kto to je, ale ak to bude bolieť ako u zubára, tak ho skrátka nechce ani vidieť. A tak sa snaží, keď je sám, trénovať, aby čím skôr povedal krásne: „a prečo?“

No ale naspäť k Barborke. Hovorili sme, že je zvedavka a okrem otázok „prečo?“ z detstva často vyslovuje aj všelijaké iné. Nové. Ale teraz už viac rozmýšľa aj sama. Už sa pýta napríklad: „Ako sa to stalo?“ alebo „Kto to tam vŕta?“ alebo „Treba sa ponáhľať alebo stačí ísť aj pomaly?“ Už si ani celkom nepamätá, kedy sa prvýkrát spýtala niečo takou zložitou vetou. Zato mamička si to pamätá veľmi dobre. Minule jej povedala: „Raz si sa spýtala: Pecotapacatece? A vôbec ti nebolo rozumieť. Aj keď si to skúšala trikrát zopakovať,“ smiala sa mamka. „Až keď som zistila že práčka tečie, pochopila som, čo si chcela povedať. Alepovedala som si, to bude bystré dievčatko tá moja dcérenka,“ dodala mamka a zasa sa zasmiala. „Alebo keď sme mali návštevu a ujo Paľo si kýchol a ty si povedala tak celkom veselo: „Nadáva!“ „Nadáva? Barunka nikto nenadáva, to si ujo kýchol.“ „Nadáva!“ zopakovala Baruška. „Nenadáva, nie ujo Paľo nikdy nenadáva,“ zopakovala mamička. „Nadaáváá,“ rozplakala sa malá “vyrídzilka“. „Až po mesiaci som zistila pri starenke, že keď si kýchla, tak Barunka jej slušne zapriala: „Nadavie!“ „Aháá! Na zdravie! No to je krásne, to vymyslí len život,“ smiala sa mamička, aj keď Barborka nepochopila celkom, čo tým chcela povedať…veď…práve preto sa toľko pýta.

Včera Barborka počula taký zaujímavý rozhovor. Veď hovorím. Zvedavka. Chlapci mali svoje autíčka a motory a Barborka zatiaľ náhodou preskúmala jednu záhadu, ktorá ju v prvom momente veľmi prekvapila. Prechádzala povedľa kuchyne a zrazu začula, ako sa mamička s ockom spolu rozprávajú. Vie, že načúvať sa nepatrí, ale ju ani tak nezaujalo, o čom rozprávajú, ale ako rozprávajú. Zdalo sa jej, že hlavne ockov hlas je akýsi iný.Taký nejaký … ako by to povedala… akýsi taký mäkulinký. To je asi to najlepšie slovo.

„Zuzka, Zuzanka moja, len aby bolo všetko v poriadku. Modlím sa za teba, aj keď som v práci, aby si vydržala statočne všetky bolesti a aby sa nič neskomplikovalo. Neviem sa už dočkať. A modlím sa aj za miminko.“ Barborka nakukla cez škáru vo dverách a teda to bolo veľmi zláštne, čo uvidela. Ocko mal práve priložené ucho na maminkinom brušku a mamka povedala: „Tuším kope!“ A ocko: „Áno, kope,“ a potom maminku pobozkal na brušku, alebo asi skôr miminko? Maminka si všimla Barborku za dverami. „Poď sem Barborka. Môžeš aj ty vyskúšať. „Ozaj, niečo sa tam hýbe,“ povedala Barborka a rýchlo odtiahla ruku akoby sa zľakla. „To nie je niečo.“ „Ja viem, to je Hanka!“ povedala Barborka. „No,“ opravil ju ocko, nie je to Hanka, je to miminko.“ Barborka sa pozrela trocha nechápavo. „Hanka to bude až vtedy, keď ju pokrstíme. Zatiaľ je to naše miminko.“ Barborka chcela troška protirečiť, ale zdalo sa jej, že by tým tak troška pokazila ten mäkkučký vánok, ktorý mal ocko v hlase, veľmi sa jej to páčilo, že bol taký akýsi inakší. „Barborka, asi si počúvala za dverami, ako sme sa s ockom rozprávali. Čo myslíš, počuje miminko, čo hovoria rodičia, keď sa s ním rozprávajú, aj keď je ešte v brušku?“ „Určite počuje.“ „No, to neviem celkom iste povedať, či počuje. Ale určite nerozumie slovám, ktoré hovoríme. Ale cíti, čo hovoríme a cíti to, že ho máme veľmi radi. Predstav si to. Je to skoro neuveriteľné, ale pre dieťatko už v maminkinom brušku je veľmi dôležité, aby cítilo, že sa z neho rodičia veľmi tešia. Preto mu to s ockom často hovoríme. Že?“ a mrkla na otecka. Ocko pokýval hlavou. Len pokýval, ale nič nepovedal. Akoby cítil, že tieto veci vie mamička dcérke oveľa krajšie povedať ako tvrdý chlap. Ale predsa. Dnes bol ocko taký iný, keď sa mamkou rozprával. „A to sa mi páči,“ pomyslela si Barborka.“ Chcela by som mať raz takého princa ako je náš ocko. Aj keď… tú bradu by si mohol oholiť… vyzeral by mladšie.“

Pán Boh nám dal život a vedel už vtedy, keď sme boli v maminkinom brušku, aké budú tajomstvá nášho života. To je úžasné , vedieť, že nám dal život z lásky a staral sa o nás už pred našim narodením.

Úloha: spýtaj sa rodičov, či by ti ukázali tvoju krstnú košieľku a zisti z nej dátum tvojho krstu. Ak ju nenájdu, nech ti povedia, kedy si bol pokrstený. Ak si nepamätajú, napíšte spolu email na faru a zistíme to.