Andrej Radlinský sa narodil 8. júla 1817 v národne uvedomelej rodine v Dolnom Kubíne. Jeho mama bola neterou Antona Bernoláka. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Ružomberku (1827 – 1830), v Kremnici (1830 – 1831) a v Budíne (1831 – 1833). Po nich nastúpil do prípravného seminára v Bratislave (1833 – 1834), odkiaľ odišiel do seminára v Trnave (1834 – 1836) a napokon teologické štúdium dokončil vo Viedni (1836 – 1840). Po vysvätení za kňaza v roku 1841 pôsobil ako kaplán postupne na farách v Budíne (1841 – 1842), v Štefultove (1842), v Zlatých Moravciach (1842 – 1843) a v Banskej Štiavnici, kde zotrval najdlhšie (1843 – 1849). Pracoval tu s katolíckou i evanjelickou mládežou, spoluzaložil nedeľnú školu, Ženský spolok, Sporiteľnicu kresťanského milosrdenstva, Slovenskú besedu, ochotnícke divadlo, podporoval spolky miernosti a mnohé študentské aktivity. Od roku 1844 bol členom spolku Tatrín. V roku 1849 bol členom slovenskej deputácie, ktorá vo Viedni predložila cisárovi požiadavku uznať Slovensko ako korunnú krajinu. Po revolúcii v rokoch 1848/49 bol istý čas vo Viedni a neskôr až do roku 1861 pôsobil v štátnej službe v Budíne ako redaktor českej osnovy Zemského zákonníka. Vo Viedni sa stal spolu s Danielom Lichardom redaktorom vládnych Slovenských novín, ktoré boli písané v staroslovenčine. Vláda ho tiež poverila napísať príručku pre slovenský úradný jazyk, ktorá bola v roku 1851 vydaná pod názvom Pravopis slovenský s krátkou mluvnicí. Ovplyvnený Jánom Kollárom bol v tom čase presvedčený o dôležitosti presadenia staroslovenčiny, resp. poslovenčenej češtiny ako úradného jazyka Slovákov. Od roku 1851 sa však priklonil k štúrovskej slovenčine ako spisovnému jazyku a začal v nej i publikovať. Vydával časopis Cyrill a Method, od roku 1859 aj s prílohou Priateľ školy a literatúry, ktorá ako prvý slovenský pedagogický časopis položila základy tradície časopisov s týmto zameraním. Priateľ školy a literatúry bol zároveň jedným z mála periodík spájajúcich evanjelikov a katolíkov, ktorí sa v národnom hnutí venovali pedagogickým témam. V roku 1850 vydal Nábožné výlevy, knihu, ktorá sa až do dnešného dňa dočkala štrnástich vydaní. Toto dielo určené pre široký ľud obsahuje modlitby, preklad latinských liturgických textov, výklad častí sv. omše, vysvetlenie sviatostí, texty piesní, pobožností, liturgický kalendár či životopisy svätých. Ku koncu svojho života začal do slovenčiny prekladať Sväté Písmo.
V roku 1861 Radlinského preložili do Kútov, kde pôsobil až do svojej smrti. Hoci pravdepodobným zámerom bolo odstaviť ho od centra národného diania, i tu pokračoval vo svojich aktivitách. Začal vydávať novú literárnu prílohu Cyrilla a Methoda s názvom Slovesnosť (1863), obrázkový časopis Wojtech, obnovil vydávanie Katolíckych novín (1870), redigoval i diela iných autorov a podporoval vydávanie ďalších slovenských periodík. Radlinský veľkú časť svojej vydavateľskej činnosti zameral na pedagogickú literatúru. Okrem spomínaného Priateľa školy a literatúry vydával i časopis Slovenský národný učiteľ, v rámci edície Prostonárodná bibliotéka príspevky zo zemepisu, prírodopisu, fyziky či teórie výchovy. Sám zostavil a vydal niekoľko učebníc (napr. Školník, Niečo zo všeobecného dejepisu) ako aj učebnicu svojho blízkeho spolupracovníka Františka Víťazoslava Sasinka Dejepis všeobecný a zvláštny Uhorska svetský a náboženský. Svojimi článkami bojoval za poslovenčenie a zachovanie slovenských gymnázií v Banskej Bystrici a v Kláštore pod Znievom. Podieľal sa spolu so Štefanom Moyzesom na založení Matice slovenskej, pričom jeho farnosť, obec Kúty, sa stala jej prvým kolektívnym členom. Ako farár bol vo svojej pastorácii veľmi aktívny. Pomohol získať Kútom jarmočné právo, pomáhal obyvateľom i materiálne pri častých požiaroch, založil čítací a priemyselný spolok, podporoval ochotníckych divadelníkov. V roku 1863 zorganizoval pri výročí príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie púť na Velehrad.
V rokoch 1865 a 1869 kandidoval za poslanca do uhorského snemu, no pre nečestné praktiky protikandidátov neuspel. Radlinského záujmom bolo aj náboženské zblíženie, najmä s pravoslávnymi a gréckokatolíkmi. Snažil sa o úniu medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou. Jeho Poklady kazateľského rečníctva si predplatilo mnoho gréckokatolíckych kňazov, vydal aj ruské kázne v zbierke s názvom Sobranije russkich propovedej. Veľkú časť svojho života sa venoval snahe o založenie celonárodného náboženského spolku s názvom Spolok sv. Vojtecha, čo sa mu napokon aj v roku 1870 podarilo.
Andrej Radlinský zomrel náhle 26. apríla 1879 v Kútoch, kde je aj pochovaný.
Výber z diela: Poklady kazateľského rečníctva (1848-1853), Kázeň o swatích Pútoch (1843), Nábožné wýlewy srdce katolíckeho křesťana (1850), Prawopis slowenský s krátkou mluvnicí (1850), Stručný wýtah z náwrhu o ústrojnosti gymnásií a wěcníc čili realek w Rakouském mocnářstwí (1851), Sobranije russkich propovedej (1851), Cesta života čili Jadro Nábožných Wýlewow. Kniha modlitebná (1860), Tatran – Letopis paedagogický, vedecký, národní, dospodársky, literárny a zábavný (1861), Cesta mariánskeho pútnika (1864), Dejepis všeobecný a zvláštny Uhorska svetský a náboženský (1871, so Sasinkom), Školník obsahujúci hviezdovedu, zemepis, silozpyt, zemeznalstvo, prírodopis, domáce a poľné hospodárstvo, ovocinárstvo, hodvábníctvo a náuku o právach a povinnostiach občianskych pre katolícke a elementárne školy (1871), Katolícky spewník alebožto wšeobecná sbierka cirkewných katolíckych pesničiek slowenských (1875), Nečo zo Všeobecného Dejepisu s priechodom k dejepisu Uhorska (1876), Zvláštny Dejepis Uhorska svetský a cirkevný pre katolícke elementárne školy (1876).
