Už viac ako mesiac a pol sa naše farské spoločenstvo nestretáva na spoločne slávených sv. omšiach. Rovnako ani jednotlivé spoločenstvá, ktoré vo farnosti máme, sa nestretávajú. Viacero spoločných aktivít sme museli prerušiť a niekoľko plánovaných akcií vyškrtnúť z našich kalendárov. Vďaka moderným technológiám sa však môžeme stretnúť aspoň na diaľku a aj takýmto spôsobom sa zaujímať jeden o druhého a navzájom sa povzbudiť. Spýtali sme sa niekoľkých našich farníkov, ako prežívajú momentálnu situáciu. Oslovených sme poprosili, aby sa aspoň približne vyjadrili k otázkam uvedeným nižšie.

• Skúste opísať svoju situáciu – či chodíte do práce, pracujete (študujete) z domu, alebo váš zamestnávateľ prerušil prevádzku, prípadne sa nachádzate v inej situácii
• Ako prežívate momentálnu situáciu?
• Ako sa Vám darí prežívať toto obdobie duchovne?

 

Veríme, že ich odpovede budú pre nás ostatných povzbudením. Veľká vďaka všetkým zúčastneným!

 

Veronika

Po vypuknutí koronavírusu a opatreniach, ktoré vydala vláda, som chodila a cestovala vlakom do práce a túžila pracovať z domu, čo sa mi nakoniec aj splnilo, pretože od 1.4. pracujem z domu (čo fakt nie je až také ľahké, ako som si naivne myslela, ale s Božou pomocou ide všetko).

Momentálnu situáciu zvládam vďaka Pánu Bohu a Panne Márii s pokojom v srdci, s dôverou a láskou, že sú so mnou a nemusím sa báť (inak som veľmi stresujúci sa človek). Chýbajú mi stretnutia s rodičmi, súrodencami, rodinou, priateľmi, spoločenstvami, v ktorých som, no a v neposlednej rade aj moji kolegovia ?. Táto súčasná situácia má pre mňa pozitívny vplyv v tom, že si môžem viac prehlbovať dôveru a vieru v nášho Pána Ježiša Krista, viac sa sústreďujem na modlitbu za všetkých ľudí na svete. Tiež nezabúdam v modlitbe za chorých, lekárov, políciu, predavačky, ľudí bez práce a bez domovov, práve pre nich je táto situácia veľmi ťažká. Do budúcnosti si chcem viac prehĺbiť vďaku za lásku, dôveru a pokoj, že všetko, čo sa deje, má určite význam, aj keď my tomu momentálne nerozumieme a viac si vážiť, čo všetko Pán Boh robí pre každého jedného z nás, ako nás nesmierne miluje, aj pre nás v tak ťažkých skúškach. Tiež nám dáva silu ich prekonávať, keď sa spoliehame na neho.

Chýbajú mi sv. omše a možnosť prijímania Eucharistie (aj keď mám možnosť internetového resp. televízneho sledovania, len, žiaľ, všetci takú možnosť nemajú, hlavne starší ľudia.). Chýba mi to osobné stretnutie. Som vďačná za každý jeden prenos sv. omše, krížovej cesty, modlitby ruženca, veď aj toto nám umožnil Pán, keď dal ľuďom takéto talenty, ktoré vedia ony rozmnožiť pre iných.

 

Ľudka

Sme mladá rodina, ktorá má dve dospievajúce dcéry. Obidve sú hudobne nadané. V minulosti sa zúčastňovali rôznych koncertov. Teraz nie sú koncerty žiadne, tak sú doma. Jedna z dcér študuje v Čechách, čiže je na internáte. Teraz je doma. Uvidíme, kedy sa do školy vráti. Manžel je tiež doma, pretože všetky automobilky majú „stopku“. Pracujem len ja, pretože som zamestnaná v potravinovom reťazci.

V minulosti sme neboli zvyknutí chodiť na večere, kávy, nákupy. Na večeru sme išli, len keď mal niekto narodeniny. Na dovolenku, na Slovensku sme išli raz ročne v lete.

Túto situáciu sme zo začiatku ani nevnímali. Skôr sme boli vďační, že máme dcéry doma. Môj názor je stále ten istý. Mali by sme si uvedomiť, čo máme, čo sme mali, a byť za všetko vďační.

Slová Matky Terezy zneli: „… na svete nie je hlad preto, že by sme nedokázali nasýtiť chudobných, ale preto, že nedokážeme nasýtiť bohatých… “

Z duchovna nám chýbajú sväté omše. Pretože aspoň nedeľa bez sv.omše je akási prázdna. Zatiaľ nám situácia vzala stretnutia s rodinou. Inak by sme mali všetci zastaviť, spomaliť a zamyslieť sa nad svojim životom… začať každý od seba…

 

Jakub

Pracujem z domu, lebo robím v IT sektore a dnes (17. apríla) končím svoj siedmy homeofficový týždeň. Je to praktické, nakoľko manželka Veronika ešte v marci nastúpila do novej práce, takže sa aspoň občas môžem venovať deťom, ak sú doma a nie u starých rodičov.

Chýba mi vozenie detí do školy a do škôlky. Je mi ľúto, že nemôžu byť so spolužiakmi a učiť sa nové veci (a ja by som sa mohol viac sústrediť na prácu).

Celej našej rodinke chýbajú príbuzní na druhej strane rieky Moravy, hlavne teda starí rodičia.

Je mi ľúto, že sa nemôžu konať rôzne podujatia, kam by sme išli s deťmi alebo bez nich.

Taktiež je pre nás tažké hovoriť deťom, že nemôžu ísť s nami do obchodu, že sú zatvorené kiná alebo že nevieme, či a kam pôjdeme v lete na výlety a dovolenky.

Priznám sa, že mi chýbajú fast foody, ktoré som navštevoval, keď som chodil do Bratislavy. Prezeranie kníh v kníhkupectve počas obednej prestávky. A tiež cesty vlakom, pretože som si mohol čítať v pokoji knihy (alebo spať J).

Ako pozitívnu vec vnímam asi len finančnú úsporu, keď neprecestujem toľko peňazí cestami do Bratislavy.

Duchovne to bolo pre mňa náročné hlavne v období Veľkonočného trojdnia. Tie dni mám spojené s pravidelnými návštevami kostola a vidieť omše len cez internet bolo pre mňa veľmi ťažké. Žiadne bdenie v Getsemanskej záhrade, poklona pri Božom hrobe, žiadne spoločné ranné chvály a hlavne vigília na Bielu sobotu.

Tento rok som si dal záväzok, že prečítam cele Sväté písmo a zatiaľ sa mi to darí dodržiavať, takže aspoň takto duchovne neklesám na duchu. Duchovne som sa snažil pookriať aj vtedy, keď som sa zaviazal, že sa zúčastním programu Exodus 90 spolu s ďalšími borcami.

Musím povedať, že už sa teším, až budem môcť prísť do kostola a zúčastniť sa naživo na sv. omši J

 

Veronika

Túto situáciu prežívame spolu s deťmi a manželom. Veľkou výhodou je, že môžem pracovať z domu a popri tom sa venovať našim školopovinným deťom. Čas však veľmi rýchlo uteká a kolotoč všedného dňa sa u nás väčšinou zastavuje okolo 18.30. Manžel má takisto zmenenú pracovnú dobu, tak môžeme byť spolu oveľa častejšie.

V tomto „životnom štýle“ som našla viac pozitív, ako negatív. Je mi ľúto ľudí, ktorí si touto chorobou prechádzajú a obdivujem všetkých, ktorí zodpovedne pomáhajú ostatným. Som vďačná, že u nás a v našom okolí sa nikto nedostal do podobnej situácie. Pre našu rodinu to prinieslo možnosť byť spolu viac, spomaliť tempo a viac príležitostí naplánovať si veci tak, ako nám vyhovujú.

Chýba mi prehodenie zopár slov aj s menej známymi, s ktorými sa nestretávam cez sociálne siete pravidelne.

Po duchovnej stránke máme väčší priestor na rozhovor o duchovných veciach, čítanie duchovnej literatúry. Veľmi sme vďační za online prenosy sv. omší z našej farnosti, ktoré nás povzbudzujú vo viere.

Podľa slov istého prírodovedca – všetko v prírode má nejaký účel, zmysel, ktorý my buď poznáme, alebo nepoznáme. Myslím si, že mnohým z nás prebehli hlavou tieto myšlienky a ďakujeme Pánu Bohu, že nám dáva silu a prostriedky, aby sme dokázali zvládať aj túto etapu našej púte.

 

Mária

Keďže som študentkou na vysokej škole a popritom som pracovala v cestovnej agentúre, už vyše mesiaca trávim naozaj väčšinu času doma. Mám nejaké online prednášky a zadania do školy, ale na rozdiel od „predkoronového obdobia“ mám naozaj more voľného času.

Mám pocit, že sa môj svet zastavil práve vo chvíli, keď som to najviac potrebovala. Ešte vo februári som sa desila toho, ako zvládnem nasledujúci polrok a dnes sa snažím nasilu odvyknúť od pocitu, že nič nemusím a využiť ten čas najlepšie ako viem a učím sa byť vďačná za tie pre nás najobyčajnejšie veci. Napríklad veľa čítam, začala som športovať, chodiť do prírody alebo si užívam, že znova môžem variť pre plný dom a sme všetci pokope. Tým, že môj rozvrh v škole a v práci vyzeral naozaj tak, že kamarátov takmer neuvidím a žiadne stretká a aktivity stíhať nebudem, teraz sú pre mňa dlhé rozhovory a spoločné modlitby cez videohovory a správy dokonca požehnaním. Ja som bola vždy človek, ktorý mal kopec nápadov, čo by sme všetko mohli robiť napríklad vo farnosti, ale nikdy sa mi nepodarilo ich nejako utriediť, pozapisovať a porozmýšľať, čo si ešte môžem dovoliť a či budem mať čas na pravidelnú prípravu. Aj na to vnímam tento čas tak veľmi pozitívne, že sa môžem venovať premýšľaniu a prípravám vecí do budúcna, do toho obdobia „keď toto všetko skončí“.

No čo ma možno až tak trocha prekvapilo, uvedomila som si, že čo mi naozaj tak najviac chýba teraz sú sv. omše a ich prežívanie v spoločenstve. Lebo človek sa dokáže prispôsobiť takmer všetkému a tak zisťujem, že naozaj nepotrebujeme veľa k životu. No tým, že aj Veľkú noc sme slávili každý len zo svojho domova, uvedomila som si, aký možno až príliš veľký dôraz kladieme na to vonkajšie prežívanie a vonkajšie znaky a snažím sa tak obrátiť pozornosť na to veľmi osobné prežívanie vzťahu s Ježišom či už čítaním Svätého Písma alebo duchovnej literatúry (teraz napríklad čítam knihu od Maxa Lucada – Láska hodna dávania). A verím, že keď sa budeme môcť znova stretávať na verejných bohoslužbách, budeme mať o to väčšiu radosť nielen jeden z druhého, ale najmä, že môžeme Pána Ježiša prijať v podobe Eucharistie.

 

Andrea

Ako prežíva toto obdobie naša rodina… Manžel je ten, ktorý si „vychutnáva“ opatrenia v obchodoch, na pošte… a chodí do práce, kde tiež nastali zmeny spôsobujúce napätie a neistotu v rámci pracovného prostredia. Ale myslím, že zvláda (niekedy viac, niekedy menej emotívne).

Ja som doma s deťmi (svoju prácu robím aspoň „na diaľku“). Snažíme sa nejako vyrovnať so skutočnosťou, že do nášho domáceho prostredia sa „votrelo“ viac učenia, viac sedenia za domácim stolom…“škola doma“…nezvyklé. Keby to bolo v škole, nevadí, ale doma je doma. Doma sa inak sústredia, majú iných „spolužiakov“ – vekovo odlišných, ktorí neraz rozptyľujú ich pozornosť. Doma sú zvyknutí sa hrať, tvoriť, vyrábať, vymýšľať, behať, skákať… Ešte som ich (v tomto období „doma-zostávania“) asi nepočula povedať, že sa nudia… sú traja… veľký dar… a máme záhradu… ďaľšia vec, za ktorú som vďačná.

Myslím, že v tomto období „zotrvávania doma“ máme ako rodičia dosť príležitostí trénovať svoju trpezlivosť, prehodnocovať svoje výchovné postupy, niekedy nechápavo kutiť hlavou…. ale aj veľa príležitostí žasnúť… len tak pozorovať deti pri hre, pohybe, práci… žasnúť nad ich črtami, prejavmi, postojmi, myšlienkovými pochodmi, originálnymi nápadmi, viac príležitostí žasnúť nad nimi, aj nad Tým, ktorý ich sem takýchto (na Jeho obraz utvorených) poslal. Objavili sa u nás doma aj nové výrazy, napr. taká „hepidémia“, resp. „happydémia“ je práve v tomto období (a v spojení s Veľkou nocou) pozoruhodný výraz.

Chýba nám osobná prítomnosť na svätej omši v kostole, prijatie Krista v Eucharistii, duchovné prežívanie v spoločenstve, aj keď možnosť zúčastniť sa online je super a už sme si na to čiastočne zvykli. A možno práve vďaka tejto online dostupnosti sme sa počas sviatkov Veľkej noci zúčastnili aj na sv. omšiach/obradoch, na ktorých by niektorí členovia našej domácnosti asi prítomní neboli. Páčilo sa mi, že aj deti snáď zažívali tieto sviatky viac duchovne, lebo za „normálnych“ okolností nás obletujú pojmy ako „šibačka“, „polievačka“, „sviatky jari“ v oveľa väčšej miere ako tento rok a odpútavajú pozornosť od toho podstatného. (Ale jasné, že ma vyšibali aj tento rok, aj vajičko dostali)…. tradície môžu byť krásne, ale teším sa, ak sú doplnkom a nie základom týchto „hlbokých“ a radostných sviatkov. Priznávam, že k pokojnejšiemu prežitiu tohto obdobia pomohlo aj to, že „pozvánky na návštevu“ sa nerozdávali a predpoklad neohlásenej návštevy bol nízky a tak nás netlačila „nevyhnutnosť predveľkonočného upratovania“. (Tým nechcem povedať, že by nám návšteva blízkych nechýbala) Chýba nám aj spoločnosť ľudí, osobné kontakty, možnosť voľne dýchať na verejnosti, možnosť len tak si bez strachu zakašľať na verejnosti (napr. keď je človek alergik) a podobne.

V tejto dobe „doma-zotrvávania“ by sa dalo nájsť veľa príležitostí na kritizovanie súčasnej situácie, ľudí okolo seba, sťažovanie si atď., ale čo je lepšie, vystupuje aj veľa príležitostí na vďačnosť a obdiv. V poslednej dobe uvažujem nad tým, ako je dobre, keď si ľudia zachovávajú „ľudskosť“, úctu, ohľaduplnosť a schopnosť nezištnej pomoci aj v období, keď okolo nich pochoduje strach z nakazenia a možno zvýrazňuje sklon uprednostňovať svoje potreby nad potrebami iných. Keď práve v takomto období ľudia nachádzajú/neopúšťajú pravé hodnoty a dokážu ďakovať a vážiť si všetkého, čo nám bolo dané.

 

Michal

Na gymnáziu máme prerušené vyučovanie, takže som teraz doma. Máme aj nejaké úlohy na doma, no nie je ich veľmi veľa – mám omnoho menej povinností ako zvyčajne. Čo sa týka mojich rodičov, môj otec je počas súčasnej situácie tiež doma, no práca mojej mamy nie je prerušená.

Mám viacej osobného voľna a času na oddych. Aj keď, ak mám povedať úprimne, ten čas dosť využívam na zahálku (ktorá je, podľa sv. Benedikta, nepriateľom človeka), je tu zároveň veľa príležitostí, ako tento voľný čas využiť dobre (pre mňa napr. učenie sa cudzích jazykov či programovania), čo je veľmi pozitívne. Mne osobne nechýba v podstate nič a nič podstatné sa pre mňa vlastne nezmenilo – okrem školy trávim drvivú väčšinu času doma aj mimo súčasnej situácie.

Určite si z tejto situácie zoberiem hlavne dve skúsenosti, ktoré som si naozaj hlbšie uvedomil:
1. koľko vecí, ktoré som, vedome či nevedome, bral ako samozrejmosť, samozrejmosťou nie sú (sv. omša, alebo napr. otvorené obchody či rôzne vymoženosti sveta, v ktorom žijeme),
2. nie sme Homo deus a smrť je nám stále oveľa bližšia, ako si myslíme a ako som si podvedome myslel aj ja.

Po duchovnej stránke sa mi darí veľmi, veľmi zle, no to nie je vinou koronavírusu – to je spôsobené istými inými vecami a je to už dlhodobejší problém.

 

Ladislav

Zamestnávateľ nám povolil prácu z domu na neurčito, takže momentálne pracujem z domu. Pracoval som z domu občas aj predtým, ale teraz je to také iné, keď sú aj ostatní doma. Po dlhom čase doma sa mi už horšie sústredí na prácu a lepšie sa mi pracuje mimo mojej pracovnej doby.

Chýba mi také pracovné prostredie s kolegami, ale nechýba mi to cestovanie do práce.

Trávim viac času s rodinou a to je fajn, našiel som si čas na čítanie, moje záujmy alebo iné aktivity. Ale na druhej strane kvôli obmedzeniu stretávania trávim menej času s kamarátmi. Niekedy mi chýba možnosť byť tak cez deň osamote.

Využívam možnosť naučiť sa niečo nové, venovať sa kreatívnym veciam, ktoré ma bavia a mám z toho radosť. Teším sa, že viac chodím von, do prírody. Asi si vážim viac také bežné veci, všímam si maličkosti okolo seba, v ľuďoch alebo v prírode, ktoré som predtým prehliadal.

Niektoré veci, čo som si kupoval pravidelne a teraz nie, tak som zistil, že mi ani nechýbajú.

Vadí mi nosiť rúško. Dosť veľa času, ako som doma, som venoval rôznym článkom o súčasnej situácii, ale to sa mi podarilo v poslednej dobe obmedziť, dá sa ten čas aj zmysluplnejšie využiť 🙂

Dúfam, že keď táto situácia okolo choroby pominie, že sa mi bude dariť podobne prežívať čas a vnímať ľudí a veci okolo seba tak ako teraz.

Bolo mi ľúto, že nemôžem byť fyzicky na svätej omši, ale na druhej strane mi to umožnilo viac sa zamýšľať nad mojím duchovným vzťahom k Bohu, asi viac ho poznávať a prehlbovať tento vzťah a tým aj viac poznávať samého seba.

Viac si vážim čas, keď môžem ísť do kostola a pomodliť sa tam.

Mám viac času rozmýšľať o duchovných veciach, venovať viac času modlitbe, duchovnému čítaniu/videám ako predtým. Ten čas na vzťah s Otcom tu bol stále, ale až teraz som si ho viac uvedomil, to ako žijem, začal vnímať, čo mi chýbalo v živote a čo ho má napĺňať a byť jeho zmyslom, uvedomujem si viac, čo je to Božia milosť a dar a čo to znamená v mojom živote.