Vyrozprávam vám príbeh, neuveriteľný príbeh, ktorý ale nie je rozprávkou. Čuduj sa svete, ale nie je to ani bájka ani legenda. A nebol to ani sen. Predstavte si len, čo sa mi nestalo!

Bolo to raz na Vianoce. Lepšie povedané, tesne pred Vianocami.  Tak ako každý rok, aj v tom roku sa u nás doma Vianoce chystali už od začiatku decembra. Pozor! Nie lietaním po obchodoch. Vždy sme mali doma betlehem. „Aj my“, poviete si. Ale  pozor! Náš betehem, to bol Betlehem! Pripravovali sme ho ceeelý advent. Najskôr bolo treba prichystať stôl. Ale nie hocijaký. OOOObrovskýýý! Aby sa naň zmestili všetky tie skalky, trávničky, konáriky, korene, cestičky, kamienky, pieskové duny, jaskynky, stromčeky a domčeky a… a skrátka, všetky možné skutočné aj neskutočné predmety a rekvizity. Predstavíte si to ľahšie, keď poviem, že na štedrý večer táto betlehemská scéna zaberala aspoň polovicu izby! /To som samozrejme nespomenul všetky zvieratká a postavičky, ktoré sú v takom betleheme najdôležitejšie. Akurát, že nezaberajú až toľko miesta/. Skrátka, bol to neuveriteľný čas, na ktorý som sa vždy tešil.

Každý rok niečo pribúdalo a každý rok bolo niečo trocha inak. Napríklad skutočná voda, alebo pribudli hviezdičky na oblohe, alebo sa niečo aj pohybovalo. Malo to zvláštne čaro. Dokázal som potom stáť pri tejto scéne aj hodiny a pozorovať a predstavovať si, čo sa v betleheme deje. Ja viem, poviete si, že  veď to bola iba napodobenina a nie skutočný betlehem. Ale práve o tom je tento príbeh, ktorý vám chcem porozprávať.

Napriek tomu, že betlehem nebol skutočný, aspoň som si to myslel,  keď som sa dlho pozeral, vždy som vtedy zabudol na okolitý svet. Zdalo sa mi, že som v uliciach mestečka a práve je tá svätá noc. Cítil som tú zvláštnu atmosféru a dokonca sa mi zdalo, že vonia čerstvo upečený bochník od susedovej pekárne. Nazrel som dnu, aj sa mi zdalo, že v peci blikoce pahreba…ale to sa mi asi len tak zdalo. Dokonca som cítil studený prievan vo dverách, lebo to bol december, tie dni, keď sa stali v Betleheme tie svetoznáme udalosti. Potom som vyšiel  na ulicu a len som tak prechádzal a vnímal tú nádheru. Na zemi aj na nebi. Počítal som hviezdičky. Koľko ich mám. Jedna dve, tri, desať, dvadsať…a zazdalo sa mi, že niektoré skutočne zablikotali.

Zdalo sa mi že kráčam po cestičke medzi roľami, a tuším, že už aj dosť dlho. Mesiačik svietil vytrvalo a veľmi silno. Z času na čas som sa naň zadíval, a rozmýšľal som, ako na ňom musí byť smutno a studeno, keď tam niet ani človiečika. Iba tých párkrát tam bolo možno trocha veselo, keď sa tam potulovalo a veselo poskakovalo zopár minút tých niekoľko odvážlivcov, čo sa odhodlali pustiť sa na ďalekú cestu až k nemu. Ktovie, či si to ten usmievavý obor ešte vôbec pamätá. Asi ani nie. Veď keď sa človek stretne s človekom, po takom  stretnutí by sa mal vždy viac usmievať, alebo, v hrošom prípade, tváriť sa o niečo smutnejšie ako dovtedy. Po stretnutí s človekom to už nikdy nie je také isté ako predtým. A mesiac je tuším stále rovnaký. Zmenšuje a zväčšuje sa. Niekedy sa aj schová za mraky alebo ktoviekam, ale tvár má stále rovnakú. A to je zvláštne. Naozaj si asi nič nepamätá. Alebo si tých ľudkov vôbec nevšimol. To je zlé…filozofoval som si sám pre seba… stretnúť niekoho a ani si to nevšimnúť.  A vtedy sa to stalo!

Po čase, keď nad tým tak rozmýšľam, tak toto bol ten moment, keď som si prvýkrát pocítil, že čosi je inak. Dumal som nad tou svietiacou guľou na oblohe a vôbec som si nevšimol, že sa hýbe! Rozumej! Nie že by začala tancovať, alebo rozprávať. Bol to stále ten istý neškodný svietiaci ujo, ale všimol som si, že sa pohol na oblohe ako skutočný mesiac. Predtým bol nízko nad obzorom a teraz je už hádam aj v polovici svojej cesty. A to by nemalo byť! Pomyslel som si , vypliešťajúc oči a snažiac sa dokázať sám sebe, že sa mi to len tak marí. Zdá sa mi, že som nad tým vtedy nerozmýšľal tak, že veď to predsa nemôže byť pravda, som predsa v izbe a pozerám na betlehem s malým „b“, ale v každom prípade som sa zľakol. Aj preto, že som / bál som sa vtedy  na to čo i len pomyslieť/ zrazu v skutočnom betlehemskom svete. A strach som pocítil určite aj preto, lebo okrem svitu mesiaca v splne, nebolo naširoko-naďaleko vidieť žiadne svetlo, ktoré by aspoň trocha naznačovalo, že je blízko dáky človiečik, alebo aspoň dáky vtáčik-letáčik. Zastal som a bezradne som hľadel pred seba. Čo teraz? Tá predstava, že som sa dostal do skutočného Betlehema / aj keď som zatiaš mestečko nevidel/ ma desila a priťahovala zároveň. Ozaj! Veď si pamätám, ako som poukladal kamene a cesty a stromy! Prižmúril som oči a snažil sa predstaviť si, ako som to za celý ten advent spolu s bratom vyhútal a zostavil. Nie je tu náhodou so mnou? Otvoril som oči a obzeral sa dookola. Tuším som aj zakričal, ale čosi mi bránilo, aby som to ticho narušil nejakým krikom.

Napodiv, keď tak teraz nad tým premýšľam, po chvíli som sa prestal báť. Skôr ma to celé neuveriteľne zasiahlo. Takto ľahko sa dá preskočiť do iného priestoru a  možno aj času! , napadlo mi. Cesta. Stojím na ceste, musí niekam viesť. Asi bude najlepšie vykročiť po nej. Ešte mi napadlo, či by sa vtedy jednoducho nedalo nejakou myšlienkou na skutočný svet vrátiť naspäť. Chvíľu sa mi v mysli táto možnosť preháňala, ale v skutočnosti moja zvedavosť poznať tento neskutočný /alebo skutočný?/ svet bola väčšia. A možno, pomyslel som si, je to neopakovateľná príležitosť. Privrel som znova oči… cesta bola vysypaná pieskom, to sedí, smerovala k mestu/ktoré zatiaľ nevidieť/ takže to tiež možno sedí, smer- myslím že som obrátený správne.

Už už  som sa chystal urobiť prvý krok, keď tu zrazu, úplne blízko a úplne nahlas som začul: Bééé! Béé! V prvom momente ma trhlo, ale potom som si pomyslel, že je to fajn, a lepšie ako vlčie zavýjanie. Celkom blízko. No. V skutočnosti to nebolo až tak blízko, to len to neuveriteľné ticho všetko zvýrazňovalo.  Chvíľku som zaváhal, či sa vydať za hlasom, lebo zaznieval z akejsi dutiny zdalo sa a bol úplne mimo cesty, tam kde bola práve najväčšia tma. Možno je to prelud, možno nástraha, možno si niekto zo mňa strieľa…hľadal som možno, a možno a možno a zatiaľ hlas zaznieval stále vytrvalejšie a úpenlivejšie. Bolo v ňom cítiť prosbu aj keď nebol ľudský. Vzdychol som si. Komplikácia v komplikácii. Cítil som, že treba ísť, aj keď mimo cesty. Opatrne som vykročil do tmy tmúcej. „Mohli sme všade vysypať len piesok a bolo by to oveľa jednoduchšie“ pomyslel som si. „Ale aj oveľa smutnejšie“ povedal druhý hlas.

Chvíľku trvalo, kým som prišiel na miesto kde sa mi zdalo, že ten hlas je už ako v blízkosti reproduktora. A Hop! Stop! Skoro som sa šmykol. Pomerne veľká jaskyňa, alebo skôr jama a na jej dne,  čuduj sa svete malá, malinká ovečka!  Veľa som toho nevidel, ale toľko sem v tej tme poznal a nakoniec, be-é! asi nerobí  krava a ani somár/ale je pravda, že človek to dokáže, keď veľmi chce/ Bez rozmýšľania zo mňa vyhŕklo: „ Kde si sa tu vzala v takej tme a v takej jame?“/Bolo to skôr také nahlas uvažovanie, to človek povie, aj keď asi odpoveď nečaká. A teraz, ak si dobre pamätám, bolo to už predsa len dosť dávno, zažil som druhý, /či koľký?/ šok toho večera.

PRAVIDLÁ VÝZVY

Ahoj deti. Som rád, že vás zaujíma, čo budeme robiť v Advente a verím, že to chcete vedieť preto, lebo viete , že Advent je čas prípravy na Vianoce. Pre nás, kresťanov, pripravovať sa na Vianoce znamená urobiť vo svojom srdci poriadok a miesto, aby tam Pán Ježiš mohol prebývať. Možno to bude znamenať niektoré veci vyhodiť, niektoré presťahovať a niektoré troška zmenšiť, prípadne zväčšiť. Ak máme srdce príliš zapratané, Ježiško sa tam už veru nezmestí. Celý Advent si o tom budeme rozprávať, aby sme spoznali, čo a ako s tým poriadkom v sebe urobiť. Vašou úlohou bude:

1. Každý deň pozrieť na stránku farnosti a „rozbaliť“ si príbeh, ktorý bude pre vás pripravený.
2. O 20:00 pripraviť na stôl a zapáliť sviece na adventnom venci a zvolať celú rodinku, resp. tých, ktorým to povinnosti dovolia.
3. Prežehnať a pomodliť sa spolu Otčenáš, prípadne sa môže niekto z rodiny pomodliť k Duchu Svätému vlastnými slovami.
4. Jedno z detí prečíta príbeh, určený na ten deň a môžete sa spolu porozprávať, čo sa vám v príbehu páčilo alebo čo vás zvlášť zaujalo. Pozorne si tiež prečítajte úlohu na budúci deň. Ak je vás v rodine viac detí, niektoré dni úlohy plníte spoločne. Napríklad dnes.
5. Na záver sa niekto z rodiny pomodlí ďakovnú modlitbu za celý deň a spoločne Zdravas Mária, Sláva Otcu, prípadne k Anjelovi strážcovi.

Na Vianoce vás za splnenie úloh čaká odmena, ale v tohotoročnom advente si tak troška jeden darček budete priebežne vyrábať sami. Úloha do zajtrajšieho dňa je pokúsiť sa zohnať nejaký veľký kus kartónu, najlepšie tak 1 m x 1 m. Prípadne väčší.

ovečka