Prvé zastavenie krížovej cesty: Pán Ježiš je odsúdený na smrť.
OSAMELOSŤ
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti.
Lebo si svojim krížom vykúpil svet
Z knihy proroka Izaiáša: „Kto by uveril, čo sme počuli, a komu sa zjavilo Pánovo rameno? Veď vzišiel pred ním sťa ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme. Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili.“
Osamelosť je slovo často skloňované v týchto dňoch. Najviac o nej vedia tí, ktorí zostávajú dlhodobo uväznení pred svetom v čase pandémie koronavírusu, z dôvodov, aby sa nenakazili. Zostávajú medzi štyrmi stenami svojej izbičky, ale o osamelosti nehovoria. Nie preto, že by nemohli, ale preto, že nemajú s kým. Potom sú tu tí, ktorí sú uväznení medzi štyrmi stenami nemocničnej izby, v ktorej im z tepla domova zostala asi len fotka blízkych alebo ružencová kartička. Ale tí tiež nehovoria o osamelosti. Nevládzu alebo im bráni dýchací prístroj. Potom sú tu tí, mnohí, zväčša mladí, ktorí podvedome už mesiace zabíjajú osamelosť zverejňovaním statusov na facebooku alebo twitteri a netrpezlivo každú chvíľu siahajúci po prístroji, aby si overili, že ktosi reaguje na ich existenciu. Po čase zisťujúci, že zostáva len pri „lajkoch“, ktoré samé osebe vyjadrujú niekedy takú istú osamelosť na druhej starne signálu. A potom sú tu tí, ktorí dávajú dobré rady typu: “Nebojte sa vyjsť z komfortnej zóny!“ „Vypočujte si dobrú hudbu!“ „Skúste nový koníček!“ „Meditujte, cvičte, žite…!“ To sú tí, čo hovoria o osamelosti veľa a nič. Lebo nevedia o čom hovoria. Ponúkajú žeň-šeň a kamene nesmrteľnosti na bolesti, ktoré sa nedajú liečiť dobrými radami… Čím teda? Náš Pán – Ježiš stojí osamotený pred Pilátom. Tridsaťtriročný. Mladík, v plnej sile, ktorý pozná tajomstvo života, a predsa „muž bolesti“, a spravodlivý služobník, ktorý svojou vedomosťou ospravedlní mnohých, keď ponesie ich viny.“ Jeho pokoj vyjadruje poznanie, ale aj prijatie údelu osamotenia. Jeruzalem ho vítal ako kráľa a dnes požaduje jeho smrť. Učeníci pospali už v záhrade, a on sa vtedy potil krvou. Nemá, o koho by sa oprel. Cez tisícročia sa práve na tento obraz upierajú oči tých, ktorí sa cítia rovnako osamotení. Pán Ježiš si aj tento kríž vybral. Ale keď „to prišlo“, tiež bolo potrebné ešte ho prijať. My si nevyberáme. Ale sme pozvaní prijať. „Hľa, človek“! „Hľa, ty! “Ty, ktorý môžeš byť niekedy osamotený, a niekedy ten, ktorého si osamotený žiada. A niekedy zároveň. Potešovať a byť potešený. Nezabudni na tých, ktorým chýba viera v týchto ťažkých časoch. Sú ako Kristus pred Pilátom. Je to ich najťažší a možno posledný boj. Duša vníma aj vtedy, keď je telo v bezvedomí. A ak sa ty ocitneš osamotený pred Pilátom, povedz: „Áno Pane, tak ako môj brat – Kristus.“
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci
Druhé zastavenie krížovej cesty: Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia
OCHOTA
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti.
Lebo si svojim krížom vykúpil svet
Zmiluj sa, Bože, nado mnou, zmiluj sa nado mnou, lebo sa k tebe utiekam;
V tieni tvojich krídel nachodím útočište, kým sa nepominú nástrahy.
Som akoby uprostred levíčat, čo požierajú ľudí.
Ich zuby sú ako oštepy a šípy ich jazyk sťa nabrúsený meč.
Mojim nohám nastavili osídlo, až sa mi skormútila duša;
predo mnou vykopali jamu, no sami do nej padli.
Ochotné je moje srdce, Bože, ochotné je moje srdce.
Ž 57
Každý čas prináša so sebou nové a nové výzvy. Výzva. To je pomerne nové slovo, ktoré sa len nedávno udomácnilo. Stalo sa „moderným“. Zväčša sa spája s ochotou sebe niečo dokázať a svetu niečo ukázať. Človek je potom ochotný obetovať všetko, resp.“skoro všetko.“ Čas, peniaze, svoju pohodlnosť, svoje sily, niekedy svoje vzťahy a neraz aj kus zdravia. Naoko to vypadá cool a ak do toho dáš všetko, väčšinou to aj funguje. Príde uznanie, výsledky, ocenenia a niekedy skutočná sláva. Prečo nie?
Keď sa však nad tým zamyslíš hlbšie, čo je na tom také úžasné a hodné nasledovania? V skutočnosti si ochotný bojovať síce naplno, ale len preto, lebo ide o teba. Vyšší „level“ je, ak prijmeš výzvu filantropie. Ak sa postaráš o iného, urobíš radosť, alebo vyplníš želanie a potrebu iného a to opakovane, „môžeš byť so sebou spokojný.“ Ale ani to nie je to, k čomu ťa vyzýva Pán Ježiš. V jeho slovníku sa slovo „ochota“ spája so slovami: „dať všetko“. Ochota dať všetko. Svätosť v skutočnosti spočíva v tomto. Pre seba si nenechať nič. Všetko ponúknuť Pánovi tak, ako to on urobil pre teba. Sv. Pavol hovorí: „Všetko je milosť“ – teda, všetko si dostal ako dar. Preto aj ty máš byť veľkodušný v rozdávaní života a v ponúknutí všetkého.
Tomáš KEMPENSKÝ už pred storočiami napísal: „Ježiš má aj teraz mnoho milovníkov svojho Nebeského kráľovstva, ale málo tých, ktorí nesú jeho kríž. Má mnoho tých, ktorí túžia po úteche, ale málo takých, ktorí by túžili po utrpení. Nachádza mnoho spoločníkov na hostinu, ale málo k pôstu. Všetci sa s ním chcú radovať, ale málokto chce preňho niečo vytrpieť. Mnohí nasledujú Ježiša až po lámanie chleba, ale máloktorí až k pitiu kalicha utrpenia. Mnohí zvelebujú jeho zázraky, ale len máloktorí idú s ním na krížovú cestu.“
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci
Tretie zastavenie krížovej cesty: Pán Ježiš prvý raz padá pod krížom
PRAVDIVÝ POHĽAD NA SEBA A NA SVET
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti.
Lebo si svojim krížom vykúpil svet
Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. /Iz 53,4-5/
V upadnutí Pána Ježiša na krížovej ceste sú aj naše poklesky, pády a osobné zlyhania. Ako o tom dávno predtým prorocky vypovedá Izaiáš. „On sa našimi bôľmi obťažil, no my sme ho pokladali za strestaného Bohom“. Pri pohľade na životy iných by sme možno mnohokrát a ľahko skĺzli dokonca do túžby, aby v ich kauze Boh vystupoval ako spravodlivý sudca a ani si nevšimneme, že sme potom presne ako Jóbovi priatelia. „Ty si musel urobiť niečo zlé! Inak sa to nedá vysvetliť!“ Vystupujeme ako znalci Boha a jeho zámerov, namiesto toho, aby sme si s bázňou pripomenuli, že na najťažšie otázky života nedáva ani Biblia jednoduché odpovede a Jóbových priateľov nakoniec zachránila od božieho hnevu obeta a modlitby, ktoré tento boží muž z Jeho príkazu za nich priniesol. „Moje cesty nie sú vašimi cestami…“ Aj náš pojem spravodlivosti môže byť na míle vzdialený od tej, ktorou v skutočnosti žije Pán Boh.
Keď dnes vidíme veľkú časť sveta postihnutú stále nepredvídateľne sa rozmáhajúcou pandémiou, máme niekedy tiež tendenciu vidieť svet na jednom póle záujmu Božej spravodlivosti a seba na opačnom. Keby to nebol postoj donebavolajúcej, aj keď možno nevedomej opovážlivosti, bol by v skutočnosti aj smiešny. Predstavme sa ako na detskej húpačke, na jednom konci sedím ja, a snažím sa svojou domnelou veľkosťou a „múdrosťou“ prevážiť celý svet, ktorý je na opačnom konci. Trepem nohami, rukami aj ústami v naivnej predstave, že to ide. Ja viem, ja to dobre vidím, ja tomu rozumiem…ja odsudzujem. Nie seba, ale “hriešny svet“. Je ľahko súdiť zlý svet, a je ťažko v úprimnosti súdiť seba. Lebo to je známka pokory. Nie hranej pokory, ktorá aj skonštatuje: “Jasné, veď všetci sme hriešni, aj ja.!“ A to je celé moje „riešenie vlastnej hriešnosti“, miesto toho, aby som si uvedomil, že každá aj najmenšia myšlienka, kde niet lásky, je ranou na Kristovom mystickom tele. “Hriešnosti sveta“ venujem mnohonásobne viac času ako spytovaniu vlastného svedomia. A to si myslím, že zastupujem prácu, ktorú by mal robiť pápež a biskupi a všetci ostatní. Nevidím to klamstvo Jóbových priateľov. Pokora je známkou svätosti. Nie svet je zlý. Ja som zlý. Pán dáva pršať na spravodlivých i nespravodlivých. Žijem z milosti.
Pane, ďakujem ti, že na mňa pamätáš a že tvoj pád bol aj za mňa. Nielen za celý hriešny svet, ale za mňa hriešneho. Nič iné, iba ty môžeš vyvážiť moju úbohosť na húpačke tohoto života. Nechcem posudzovať tých, ktorí padajú. Ako ani ty neodsudzuješ mňa, ani celý zvyšok sveta.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci
Štvrté zastavenie krížovej cesty: Pán Ježiš sa stretá so svojou matkou.
MATKA A DIEŤA
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpil svet
Evanjelium podľa Lukáša: Ježiš išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke.
Hovorí sa, že rodičia by nemali vidieť zomierať svoje deti. Ak je už myšlienka akejkoľvek smrti pre človeka neprirodzená… neprijateľná a vnútro každého ľudského tvora ju v hĺbke svojej duše odmieta, o to viac smrť dieťaťa, na ktoré sa pozerajú jeho rodičia. Mnohé matky si nesú trvalú bolestivú jazvu po tragickej smrti dieťaťa, ktorá sa nezahojí po zvyšok života, ak sa ten jej vôbec ešte dá nazvať životom. Ako asi pri bolestivom výstupe na Golgotu, vnímalo srdce Božieho Syna prítomnosť toho srdca, ktoré mu bolo najbližšie – srdce Matky? Naimská vdova dostala naspäť svojho syna, pretože pohľad Božieho syna je pohľad plný ľútosti. Nie, náš Boh nie je necitlivý voči ľudskej bolesti. Náš zrak sa možno odvráti, nevie zniesť pohľad na srdcervúce výkriky naimských vdov, oplakávajúcich ratolesti. Boží pohľad sa však neodvracia. Boh trpí s nami a má účasť na našej bolesti. Nepozerá. Spolutrpí!
Možno, keby sme my mali tak teoreticky vymyslieť takúto drámu, ako divadelnú šou, do určitej miery by sme vedeli precítiť aj predstaviť svetu hrdinu, možno, zdá sa nám aj samých seba, ktorí sa obetujú za iných. Ale matka? Toto nie je divadelná dráma! A za druhé: Boh ju nevymýšľal. Nie je jeho dielom, že matka vidí trpieť a zomierať svoje dieťa.
Kristova smrť, najskutočnejšia dráma sveta, má však oveľa širší rozmer. On berie na seba všetky naše hriechy a slabosti, ale pozýva spolutrpieť tých, ktorí sú mu najdrahší. Žiadna teológia nepresvedčí o zmysle a hĺbke tejto pravdy toho, kto stavia iba na rozume. Ježiš tých najdrahších priateľov pozýva všetkých a bez výnimky. Oni sú mu zároveň najoddanejší. Ale predsa…matka!?… Vo vete: „Hľa, služobnica Pána“ sa nachádzala ochota nielen k neistote Ježišovho vyhnanstva hneď krátko po narodení, život v chudobe a mnoho nepochopenia zo strany pokrvnej rodiny, ale aj tomuto srdcervúcemu výkriku vdovy, matky…spolutrpiteľky oveľa hroznejšou bolesťou, než je bolesť telesná. Aj v tomto je Pán Ježiš „synom človeka“ v zmysle prežitia všetkej a každej ľudskej bolesti a biedy. A Panna Mária, ako jeho najvernejšia nasledovníčka, nie je ukrátená o nič, ani o túto najhroznejšiu z bolestí, ktorá má ale najpriamejšiu účasť na vykupiteľskej smrti Božieho syna.
Mysli sústredene na všetky matky, ktoré zažili a zažívajú túto najväčšiu bolesť. Venuj im nielen spomienku a spoluúčasť myšlienkou. Bolesť a strach matky držiacej za ruku smrteľne choré dieťa, je ľudsky nezvládnuteľná. Podopri ich modlitbou. Na príhovor tej, ktorá dobrovoľne prijala aj tento kríž.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci
Piate zastavenie krížovej cesty: Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž
PRAVÝ SÚCIT
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpil svet
Z listu Galaťanom: Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon.
Keď hovoríme o vykupiteľskom diele nášho Pána Ježiša Krista, máme na mysli možno tú skutočnosť, že si vzal ľudské telo a stal sa človekom. Možno to, že sa za nás obetoval. Možno to, že vzal na seba naše hriechy a „ vyniesol“ ich na dreve kríža na Golgotu, aby sme nemuseli zomrieť večnou smrťou. Možno toto všetko máš pri tom na mysli. Prišiel, aby nám pomohol niesť naše bremená…
Kristus kráča vedľa mňa. Jeho krok je zladený s mojím krokom. To preto, aby som cítil jeho blízkosť, ktorá sa ku mne skláňa a seba ponižuje natoľko, aby som ho cítil ako svojho skutočne ľudského brata. Nesieme spolu kríž, „priviazaný“ k tomu istému priečnemu brvnu, skoro akoby sme sa držali okolo pliec. Jeho pohľad skúma kamenistú, drsnú zem pod nohami, aby chránil moje telo i dušu pred pádom. Ak k tomu dôjde, pomáha mi dvihnúť kríž a ak stratím motiváciu, psychickú vnútornú silu vykročiť ďalej a urobiť podstatne dôležitý krok na ceste do slávy, aj keď viem, že medzi slávou a týmto biednym, bolestivým krokom je isté ešte ukrižovanie, svojím pohľadom ma uisťuje, že to má zmysel. Niekedy priam počujem jeho slová: “Neboj sa, len ver!“ …niekedy to ide a niekedy som slabý aj napriek tomu, že on plače a umára sa spolu so mnou. Niekedy som v tme a niekedy v hmle. Ale on prišiel na túto zem, aby nám pomohol niesť naše bremená, či už si to uvedomujeme alebo nie.
A teraz naopak. Predstav si, že si Šimon Cyrénsky dvadsiateho prvého storočia – Kristus znova a stále kráča a padá. Kristus, ktorý sa znova a znova vzdáva svojej slávy a kráča dejinami blízko človeka. Hneď pri tebe. Preto, aby nám pomohol niesť naše bremená. Ale ty si Šimon z Cyrény! Necítiš sa slabý a biedny. Práve naopak. Dnes máš dosť síl, aby si povzbudil sklesnutého a ubitého na ceste Golgoty života. Kristus pozerá na teba očami chudáka a ty si ten, ktorý má Kristovi pomôcť niesť jeho kríž! Všetko akosi naopak. Čo je väčší akt pokory? Niesť biednemu jeho kríž alebo si dať niesť ten svoj? Mnohí nevládni, starí a smrteľne chorí by radšej vstali z postele, možno aj väčšina a išli by sa zdierať pre iných. Lekcia, ktorú Šimon, Alexandrov a Rúfov otec, pochopil, a prispela k obráteniu jeho neochotného srdca je lekcia pokory. Kristus, Pán sveta, sa nechá obslúžiť človekom, lebo sám nemá dostatok síl vyniesť kríž až na Golgotu. Je dokonané a je dokonalé všetko, čo Kristus robí z poníženého srdca pre úbohé srdce hriešneho človeka. Je čas, kedy sme v živote Šimonom, a pomáhame bratom niesť ich kríže a je čas, kedy sa stávame Kristom, a nechávame si v pokore poslúžiť Šimonmi tohto pozemského putovania. Obidva môžu byť veľmi požehnaným časom. Len spoznať, kým práve som…
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci
Šieste zastavenie krížovej cesty: Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku
SKUTOČNÝ ZÁUJEM
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpil svet
Z listu Efezanom 4:24: ..a oblečte si nového človeka, stvoreného podľa Božieho obrazu v spravodlivosti a svätosti pravdy.
Na virtuálnych sociálnych sieťach dnešného sveta a na stránkach internetu vôbec môže človek vidieť všeličo. Články, popisujúce vedeckým jazykom riešenie veľkých problémov dneška, ale aj takých, ktoré sa za vedu vydávajú, ale priemerný človek ľahko odhalí, že nie sú. Fotografie zachytávajúce krásy prírody a zdieľajúce Božiu veľkosť i starostlivosť, ale aj fotografie hovoriace o chudobe ľudského ducha, keď jednotlivec alebo skupina vzdá sa samých seba a žije ako zviera len na rovine pudov. Literatúra, ktorá sa nazýva beletriou, lebo ju vytvoril človek, naplnený skutočnou láskou, ale aj plytký román, ktorý sa snaží napodobniť nenapodobiteľné. Umenie, ktoré človeka povznáša a vyjadruje skutočnú hĺbku krásy, ktorá spasí svet, ale aj „cisárove nové šaty“, ktoré svet obdivuje a „obkecá“ ako etiketa na fľaške priemerného vína, ktorá je ale nepravdivá. A medzitým sa objaví veľmi špecifický druh zdieľania svojho „úžasného ja“, keď mladý človek zverejňuje svoj zmysel pre adrenalín, kde ide až na hranicu života a smrti, víťazí, kto prežije. A potom sa pomaly-rýchlo vytráca úcta k životu. Snáď poslednou štáciou je video čerstvej havárie na diaľnici, ktoré zaznamenal svedok, z vozidla, čo vyviazlo so šťastím, ale predsa, prečo si nezaznamenať zážitok, ktorý sa už nemusí zopakovať. A na internete bude „virálny.“ Snáď ho aspoň po dokončení filmovania napadlo poskytnúť pomoc ťažko zraneným, ktorí mu poslúžili ako hlavné postavy jeho „akčného filmu“… Snáď, ale nie je to isté. Možno ste už počuli prípad reportéra Kevina CARTERA, ktorý na záver svojej životnej cesty spáchal samovraždu kvôli výčitkám svedomia, že nepomohol, keď to bolo zúfalo potrebné.
Veronika nepomáhala preto, aby bola zdieľaná jej sociálna činnosť na internete, napriek tomu zdieľaná už storočia v skutočnosti je. Jej prípad je známy iba z tradície, ale je tak živý vo svojej jednoduchosti, že nikoho nenapadne ho nejako spochybňovať, ako sa spochybňuje pravdivosť niektorých starovekých legiend, lebo je na ňom zdanlivo všetko také obyčajné. Nič nadpozemské. Ani odtlačok tváre nebol žiadnym zázračným obrazom, možno len neforemná zakrvavená škvrna, ale je to ten istý obraz, ako chorobou a starobou zničené telo na nemocničnej posteli, ktorá sa pomaly premieňa na smrteľnú, a predsa je to Boží obraz! Vidí ho len ten, kto ten svoj dotvára anosí čo možno najčistejší v sebe. Akoby potom v úbožiakovi videl obraz/či odraz?/ samého seba. Nakoniec, to je ukazovateľ stavu môjho vnútra. Ak dokážem aj za hrubým nepekným vonkajškom vidieť v druhom Boží obraz, znamená to, že ten môj je očistený. Žijem lásku.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci
Siedme zastavenie krížovej cesty: Pán Ježiš druhý raz padá pod krížom
Znova
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpil svet
Evanjelium podľa Jána: Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jánov, máš ma rád?“ Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?“, a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“
Pri poslednom súde to iste nebude tak, že by sa na akúsi pomyselnú váhu položili na jednu misku váh naše dobré skutky a na druhú zlé. A odsúdení by sme boli podľa toho, na ktorú stranu sa jazýček vychýli. Túto nepravdivú predstavu môže mať niekto v sebe zakódovanú preto, lebo doslovne pochopil skutočnosť, ktorú umelci vyjadrovali vo svojich dielach skôr ako symbol. Aj v tomto živote ľudia radi obľubujú a neradi sa vzdávajú svojej predstavy o takej spravodlivosti, že dostaneš od života to, čo si zaslúžiš. Ich filozofia „karmy“ dobre zapadá do tohto vzorca a sami seba presviedčajú, že to v ich životoch funguje a zároveň často vidia seba ako spravodlivých a preto si zaslúžia dobré veci a každodenné akési odmeny od života. Ale ono to takto nefunguje. Ako povedal istý známy írsky veriaci hudobník: „Keby nebolo milosti Ježiša Krista, už dávno som zatratený…“ aj my všetci…
Jedna vec je však predsa len akosi matematicky vyjadriteľná, aj keď milosť preniká aj ju, napriek tomu, že by sa nám to na prvý pohľad sotva zdalo. Je to skutočnosť našich pádov. Pán Ježiš kráča na Golgotu, vlečie kríž a padá pod ním niekoľkokrát. Hovoríme: „Siedme zastavenie krížovej cesty: Pán Ježiš druhý raz padá pod krížom. „Napadlo ti niekedy, že by mohlo byť o tri zastavenia krížovej cesty viac? Predsa, trikrát padol, toľko isto ráz bolo treba povstať. To je aj podľa ľudskej matematiky logické. A povstať je niekedy ešte ťažšie zastavenie našich krížových ciest ako padnúť. Ale presne toľkokrát, koľkokrát padáme, presne toľkokrát treba povstať. Iba raz by stačilo povedať: „Nejdem, lebo to už nemá zmysel, lebo je to proti rozumu, lebo pochybujem sám o sebe, lebo sa mi nechce… Iba raz! …stačí iba raz…a jazýček váh sa povážlivo môže vychýliť na zlú stranu.
Je isté, že treba do toho zapojiť niekedy, a možno často, všetku svoju dobrú vôľu. Je to krížová cesta. A milosťou je už vlastne to, keď sa človek na ňu vždy znova odhodlá. Poznáme to. Niekedy nám vnútorná motivácia nechýba, a je to milostivý čas, že to ide. Lenže vtedy rýchlo zabudneme, že to nie je z našej sily. Inokedy treba len štipku odhodlania, ale to je práve ten problém, že sa nám zdá, že ani štipku z nej v sebe už nemáme. Dobré slovo nestačí. Ani poukazovanie na to, že: “Pozri, ten i tamten to dokázali a boli na tom horšie ako ty!“ Nepomáha… nič nepomáha.
Pane, na príhovor tohto druhého pádu Ťa prosíme, daj nám milosť vždy znova začať, najmä vtedy, keď nebudeme vidieť žiadne svetlo a keď sa nám bude zdať všetko bez zmyslu.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci
Ôsme zastavenie krížovej cesty: Pán sa stretáva s plačúcimi ženami
Súvislosti
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpil svet
Z proroka Ozeáša: Počúvajte, počúvajte, ale nechápte, hľaďte, hľaďte, ale nepoznajte. Obaľ tukom srdce tohto ľudu, otup jeho uši a zastri mu oči, aby svojimi očami nevidel a svojimi ušami nepočul, aby svojím srdcom nechápal a neobrátil sa, aby sa neuzdravil.“
Je isté, že ženy vidia tento svet trocha inými očami ako muži. A nie je to otázka nejakých rodových stereotypov, ako sa nám to snaží v mnohom inom nahovoriť tento svet. Pán Boh stvoril ženu so súcitným srdcom a dušou, ktorá vníma svet aj na inej rovine ako muž. Všetko so všetkým súvisí, lepšie povedané, žena akosi intuitívne odhaľuje skutočnosti, ktoré rozum niekedy nepostrehne a týka sa to najmä sveta vzťahov. Vníma vzťahy na úrovni srdca.
Aj muž istým spôsobom vníma vzťahy, ale dalo by sa povedať, že to nie je intuícia. Sú to skôr premyslené a odpozorované súvislosti. Pán Ježiš, Boží Syn a úplný človek na svojej krížovej ceste neodmieta súcit žien, ktoré plačú, vidiac ho trpiaceho a zakrvaveného. Práve teraz veľmi potrebuje aj ich súcit. Môžeme si spomenúť, koľkokrát sa v dejinách zopakovala táto túžba trpiaceho Krista, vyjadrená v toľkých súkromných zjaveniach mnohým kresťanským mystikom. Pán Ježiš prahne po našom súcite. V skutočnosti tento súcit hovorí o úrovni osobného prežívania našej viery a v skutočnosti tento súcit nás robí milými Bohu.
Predsa však Pán Ježiš aj napriek tomu, že z posledných síl trikrát vstáva po pádoch, Šimon mu musí pomôcť niesť kríž, lebo sám by ho len ľudskými silami neuniesol, predsa neopomenie ani túto udalosť stretnutia sa s plačúcimi ženami a využije ju na príležitostnú katechézu. Nie je to odmietnutie súcitu a v skutočnosti ani napomenutie. Skôr pripomenutie: „Neplačte nado mnou, ale samé nad sebou a nad svojimi synmi.“ Ak by táto pripomienka nebola veľmi vážna, pravdepodobne by Pán Ježiš medzi tými niekoľkými slovami z kríža /celkovo ich je 7/ nepovedal túto pomerne dlhú vetu. Žiadnu inú nemáme z cesty na Kalváriu. Pripomína nám, nezabudnúť vidieť naše utrpenie, ale najmä Jeho utrpenie v súvislostiach. Len plač nestačí. Treba vidieť svoj podiel viny a robiť pokánie. My nie sme tí, ktorí sú spravodliví a ostatný svet je hriešny. My sme zástup hriešnikov!
Sú hriechy detí a sú hriechy rodičov. Sú hriechy „veriacich“ a sú hriechy ich pastierov. Sú hriechy typicky mužské a sú hriechy typicky ženské. V skutočnosti nie sú nikdy oddelené od trpiaceho sveta a od trpiaceho Krista. Netvárme sa, akoby sa nás to netýkalo. Radšej si pospytujme svedomie, koľkými a akými hriechmi sme sa pričinili o to, že naše deti, vnúčatá, farníci, ľudia, ktorých nám Boh zveril, nemajú vieru. Ak sme v mladosti žili len pre peniaze, nedivme sa, že naše plody sú na náš obraz. Dobiehať to teraz neustálym moralizovaním nie je cesta. Kríž našich vzťahov ešte stále smeruje a hýbe sa na Golgotu. Naša osobná krížová cesta ešte neskončila.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci.
Deviate zastavenie krížovej cesty: Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom
POKÁNIE
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpil svet
Z evanjelií: Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete
Pôstna doba je časom, v ktorom veľa hovoríme o pokání a hovoríme aj o tom, akým spôsobom ho je potrebné konať. Aj predchodca nášho Pána, aj náš Pán sám hovoria o pokání hneď od začiatku svojho verejného účinkovania a dá sa povedať, že všetky reči aj podobenstvá sú viac-menej popretkávané touto témou. Myslím, že aj my sa po celý čas svojho pozemského putovania ako kresťania nielen zaoberáme touto témou, ale skutočne sa aj snažíme nejaké pokánie robiť. Nie je len záležitosťou pôstneho obdobia, ale každodennou, celoživotnou záležitosťou.
Pokiaľ zostávame na tomto svete, hriech je našou každodennou skúsenosťou. Vlastný hriech! A teda aj pokánie, obrátenie, odčiňovanie hriechov… Ako veľmi potrebujeme vytrvalosť, aby sme vo svojom živote mohli raz žať ovocie skutočného pokánia. Malé dieťa nerozumie, prečo mu otec alebo mama povie niekedy: „Nesmieš! alebo „Podeľ sa!“ alebo „Ospravedlň sa! „A dieťa sa veľakrát vzpiera, nie je mu príliš po chuti takéto sebazaprenie. Veru, drieme v nás akási iná vôľa, iný zákon, ako hovorí sv. Pavol. Dedičný hriech. S jeho následkami sa potýkame celý život, vidíme ho v našej oslabenej vôli. Je naklonená k zlému.
Pokánie je cestou k očisteniu. Keby si Pán Ježiš povedal, že už bolo toho dosť a predsa aj toto musí stačiť k tomu, aby bol človek vykúpený a zostal by len ležať pod krížom, chýbal by nám ten najdôležitejší symbol, ktorý sa stal už pre toľkých trpiacich v dejinách posilou v utrpení a pohľad na trpiaceho im dal silu vydržať. Nie v zmysle, že sa uzdravili. To nechávajú na Pána, ako Ananiáš, Azariáš a Mízael, keď mali byť vhodení do rozpálenej pece. „Náš Boh nás nemusí vyslobodiť z tejto skúšky, ale aj tak vedz Nabuchodonozor, že Pán, náš Boh, je jediný Pán.“
Keby sme si sami mali naordinovať pokánie, určite by sme si radšej svoje hriechy „odmodlili“ ako „odtrpeli“. Možno by sme aj čas utrpenia skrátili s tým, že veď už hádam až toľko si nezaslúžim… to je nakoniec pravda, svätí hovorili, že si tiež nezaslúžia toľko …ale oveľa viac. Lebo poznali cenu hriechu.
Nechajme Pána, nech on rozhoduje, koľko treba trpieť, aby sa naše srdce zmenilo. Ak ho už považujeme za dostatočne očistené pokáním a máme chuť popri zbožnom uctení si kríža ako symbolu ten svoj kríž ignorovať, odmietať, nahrádzať vlastným, vymysleným, alebo ho priam odhadzovať, je možno lepšie sklopiť zrak a v pokore uznať: „Pane, som duchovný schizofrenik. Pomôž mi vidieť ten súvis medzi tým krížom, ktorého si sa ty nevzdal až na Golgotu, a medzi tým, ktorý ponúkaš mne. Nech sa moja viera „zbožných výlevov“ zmení na vieru odhodlania a prijímania.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci.
Desiate zastavenie krížovej cesty: Pána Ježiša vyzliekajú zo šiat
CUDNOSŤ
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpi svet.
- list Korinťanom: „…lebo Boží chrám je svätý a tým chrámom ste vy.“
Epizóda z dennej izby sestier na Covid oddelení. Prichádza mladá sanitárka z rannej hygieny pacientov. Staničnej sestre referuje stav nakazených na izbách. „Na 326-tke, ten mladý chalan povedal, že by sa radšej umyl sám. Je mu nepríjemné, ak by ho mal umývať niekto iný, nie je na to zvyknutý. Vraj sa hanbí.“ „Ďalší, ktorý nevie, kde sa dostal. Dúfam, že si mu dala dolu pyžamo a vydrhla si ho!“ reaguje prudko sestra. „No nie, videla som, že ťažko oddychuje, ale presvedčil ma, že to dáko zvládne“. „326? …neschopná, to sa tu máme každému poklonkovať a pristať na každý výmysel hocikoho? Ty asi tiež nevieš, kde si sa dostala. Ukáž, idem tam, ja to chlapcovi vysvetlím prakticky…“
Možno sa dá sčasti pochopiť aj postoj staničnej sestry z toho pohľadu, veď naozaj nie je niekedy čas príliš premýšľať, ale treba prakticky brať veci, aby boli dobre a rýchlo urobené, aby sa stihlo to, čo sa dá aj tak nakoniec len ťažko stíhať pri toľkých nakazených. A čo sa týka toho mladého pacienta, každý z nás raz možno bude odkázaný na službu iných – ošetrovateľov, možno aj rodinných príslušníkov a táto služba zahŕňa aj, nie príjemné, ale pokorujúce vyzliekanie a umývanie. A niekedy to aj od ošetrujúceho nevyzerá ako služba lásky, ale nepríjemná povinnosť. A práve o tom to je. Aj táto okolnosť sa môže stať prejavom súcitu alebo prejavom necitu.
Pán Boh po prvotnom hriechu obdaril človeka jedným zvláštnym darom, ktorý si možno ani neuvedomujeme. Ľudská vôľa sa naklonila k zlému a človek má zrazu tendenciu druhého použiť na svoje vlastné uspokojenie. Je mnoho oblastí života, kde sa to deje, jedna z nich je aj oblasť sexuality. Cudnosť je dar, ktorý chráni človeka pred žiadostivosťou iného, resp. nedáva podnet k tomu, aby sa u iného žiadostivosť vzbudila. Nie, to nie je puritánstvo. Prílišná úzkostlivosť vie človeka podobne vnútorne zožierať zameranosťou na seba ako to v podstate robí nemravnosťou skazené srdce. Obidve Cirkev odsudzuje rovnako. Zároveň naproti mnohým nezdravým filozofiám, ktoré sa v priebehu histórie objavili medzi veriacimi i neveriacimi, vyhlasuje ľudské telo za dobré, ba posvätné! Mať zdravú hanblivosť je predpokladom zachovania si Ducha Svätého vo svojom vnútri a tiež vnímania iného človeka cez prizmu duše. Nemravnosť už v samých myšlienkach a slovách zneužíva druhého človeka na svoje vlastné uspokojenie.
Pán Ježiš na vrchole Kalvárie prežíva pri strhávaní šiat zaiste krutú telesnú bolesť, ale iste aj muku mladého nakazeného pacienta, ktorý je prinútený proti svojej vôli nechať sa vyzliecť a pozerať na svoje telo nie síce možno žiadostivo, ale určite bez lásky a súcitu. Myslime na to, že naše telá sú určené na spasenie a oslávenie. Naše, i našich ľudských bratov a sestier. Zdravá úcta a cudnosť nech nám pomáha vidieť v každom tele chrám Božieho prebývania.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci.
Jedenáste zastavenie krížovej cesty: Pána Ježiša pribíjajú na kríž
NEMOHÚCNOSŤ
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpi svet.
Z proroka Izaiáša: Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom.
Iná epizóda z Covid oddelenia. Na posteli izby „dvojky“ je jedným z pacientov asi 80-ročný starček. Veľmi milý zjav. Doviezli ho včera a človek by mal chuť sa spýtať, aký kľúč majú páni doktori na výber tých, ktorí majú byť hospitalizovaní a ktorí nie. Ale oni to vedia! Starký je zhovorčivej povahy. Leží mierne vykrútený, podobne ako jeho dlane, postihnuté ťažkou reumou. Evidentne za tie roky, čo sa vyvíjala jeho choroba, prijal už svoj stav a dá sa povedať, že je optimistický, aj napriek tomu, že ho treba kŕmiť a zabezpečovať mu komplexnú starostlivosť. Je to oslovujúce vidieť takýto príklad vyrovnanosti. Jeho však zaujíma svet a tiež ho osloví istá skutočnosť. Pýta sa sanitárky, okrem iných otázok: „Ste taká dobrá. Dobrota z vás ide.“ Sanitárka sa usmeje a po chvíli odpovie žoviálne: „Ja som potvora, to by ste sa divili, ale vy musíte mať dobré srdce, keď si všímate dobrotu ľudí.“ „Koľko vám dávajú za vašu službu?“ „Som dobrovoľníčka, robím to zadarmo.“ „Čože? Zadarmo takúto robotu?!..ale máte pravdu,“ dodá zadumane, “keby som mal roky a elán… a tú lásku, čo máte vy, možno by som to dnes išiel robiť aj ja.“ Rozhovor nedokončia, lebo prichádza lekár na rannú vizitu… a aj preto, že o dva dni na začiatku nočnej sa dozvie o starkom z úst sestry iba „Exitus…“ starký už je u Pána.
Ktovie čo by povedal, keby mu bolo dopriate dokončiť rozhovor. Možno, že „je čas žiť a čas zomrieť. Čas stavať a čas rúcať, čo bolo postavené. Čas objímať a čas vzdať sa objatia…“/kniha Kazateľ/ Je čas slúžiť a je čas prijať, že naše ruky budú priklincované. Nevládne a odkázané na milosrdnú službu blížneho. Je čas potešovať a čas prijať, že ja potrebujem útechu. Čas tvoriť a čas obdivovať, čo bolo stvorené. Čas povzbudzovať iných vo viere a čas tápať, aby sme objavili Boha, ktorý nás drží napriek tomu, že sme maloverní…
Kto prejavuje viac viery? Ten, ktorý pre lásku Kristovi zasvätí celý svoj život službe blížnym, alebo ten, kto bez reptania prijme svoj údel „Trpiaceho spravodlivého služobníka“/prorok Izaiáš /a ticho znáša každodenný údel, lebo vie, že jeho nádej „je v Nebesiach“/list Filipanom /? Naoko je odpoveď jednoduchá. Myslím však, že pred Pánom je hodnotná najviac tá viera, ktorá je akosi menej nápadná. Menej kričiaca a viac trpiaca. Očistená od pohľadov iných i vlastnej samoľúbosti. A napriek tomu je čo obdivovať. Trpezlivosť starkého a starkej alebo pacienta trpiaceho nevyliečiteľnou chorobou je skutočným svedectvom viery.
Viera má miesto a žiada si prejav nielen v závodnej jedálni, pred krížom v poli a pri prechádzaní kolo kostola, ale a najmä, pri prijatí klincov, ktorými sme ukrižovaní, ktoré nás znehybňujú alebo znemožňujú. Taká viera nám otvára nebo a dáva skutočný zmysel.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci.
Dvanáste zastavenie: Pán Ježiš na kríži zomiera
JEDINÝ SPRÁVNY POHĽAD
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpi svet.
Evanjelium podľa Jána: Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto verí v neho.
Ak náš Pán – Boh stvoril tento svet, ak všetko, čo je na tomto svete krásne, pripravil pre človeka, aby mohol z tej nádhery žiť a tešiť sa z nej a táto krása bola poškvrnená a narušená slobodným rozhodnutím človeka a ak napriek tomu, že ten, ktorý bol obdarovaný, obrátil sa chrbtom, darca znova a znova robí všetko pre jeho záchranu, dokonca neváha obetovať sám seba, aby mu ukázal a dokázal svoju bezhraničnú lásku… ak toto všetko… potom, čo by sme ešte chceli? Nič krajšie si nedokážeme predstaviť… o nebo len snívame a vedieme filozofické debaty, ale krásu do očí bijúcu nechceme poznať. Napriek tomu, že je Všemohúci, už viac nám dať nevie. A napriek tomu človeku pýta stále nové dôkazy Božej existencie a odmieta vidieť jeho stopy v hmatateľnej láske.
Dievčatko na hodine náboženstva, hneď ako zazvoní, vehementne sa dožaduje, že chce položiť kňazovi otázku. Prosím. „Keď hovoríte, že Boh stvoril človeka, kto stvoril Boha?“ Takáto otázka nie je zlá, keď človek úprimne hľadá pravu a dá sa o nej rozprávať s ľuďmi, ktorí nemajú svoje „múdrosti“ z kníh na úrovni Nového času. Ale toto, zdá sa, nebol tento prípad. Kňaza zabolela z úst štvrtáčky takáto veta. Dievčatko je síce na hodine náboženstva, ale v skutočnosti, po 1. sv. prijímaní už je „etikárka“. A táto otázka, za ktorou zväčša nasleduje víťazoslávny pohľad pýtajúceho sa, už raz bola položená. Otcom, ktorý prišiel pokrstiť na faru dieťa. Štvrtáčka je z rodiny. Odpoveďou kňaza bola tiež otázka: „Načo vlastne chcete krstiť dieťa?“ Z ďalších viet vyplynulo, že otec v skutočnosti nechce hľadať pravdu, ale dokazovať, že Boh nejestvuje.
Sú len dva postoje pre tých, ktorí hľadajú pravdu a počuli o Kristovi. Iba Pán Boh vidí do srdca človeka a vie, ako toto poznanie hýbe s jeho srdcom. Naša odpoveď je buď odpoveďou viery alebo odpoveďou farizejov: „Ak si Boží syn, zostúp z kríža, potom ti uveríme!“ Kristus ale z kríža nezostupuje. Treba počkať do konca čias. Nadnes je prijateľným len pre pokorných. Už toľkokrát v dejinách bol Kristus odmietnutý kvôli vlastnej obmedzenej predstave Božieho syna a ko politického spasiteľa. Taký by nám sedel. Ale dôsledok je vždy ten istý. Nie jeden kríž, ale milióny. Aj na mierových územiach. Koľko krížov sa stavia v manželstvách, ale aj v mnohých dobre myslených spoločenstvách. Príčina je vždy tá istá. Človek si myslý, že je spasiteľom.
Prijmime s vierou Zachraňujúcu Lásku z Kríža a svet sa znova má časncú stať rajom. Niet iného Mena pod slnkom, v ktorom by sme mohli byť spasení.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci.
Trináste zastavenie krížovej cesty: Telo Pána Ježiša skladajú z kríža
NEMOHÚCNOSŤ
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpi svet.
Z proroka Izaiáša: Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom.
Náš Pán si na zvláštne úlohy svojho kráľovstva vyberá zvláštnym spôsobom obdarovaných ľudí. Možno by sa dalo lepšie povedať, že ak si nás vyberá na zvláštne úlohy, aj nás zvlášť obdarúva. Mária, Jeho matka je toho príkladom. Keď Pán Ježiš prechádzal popri meste Naim a videl vdovu, plačúcu nad svojim jediným a mŕtvym synom, ktorého práve vynášali, pristúpil k nej a povedal; „Neplač!“ Potom pristúpil k máram a chlapcovi rozkázal: „Mládenec, hovorím to vstaň!“ A mŕtvy sa posadil. Odovzdal ho jeho matke a žiaľ sa zmenil na radosť. Ale Mária, jeho najvernejšia učeníčka, nebola ušetrená žiadnej bolesti. Počnúc tej, ktorú prežívala v duchu, hľadajúc slová, ako vysvetliť Jozefovi skutočnosť zázračného počatia a neublížiť pritom tejto čistej duši, a potom vidieť jeho bolesť a sklamanie napriek jeho živej viere, cez chudobu betlehemskej jaskyne, a údel utečencov, odchod syna z domu kvôli poslaniu, ktoré smerovalo na kríž, ako to Simeon predpovedal, až sem. Pod kríž, kde drží v rukách jeho mŕtve telo. A neprechádza okolo žiaden rabbi, ktorý by povedal: “Neplač!“ Predstavme si to tak, ako keby sme od malička s istotou dopredu vedeli, že zomrieme na rakovinu a už by sme len s bázňou očakávali, kedy prepukne. Ustáť toto celoživotné napätie s vnútorným pokojom, na to človek musí požívať zvláštne Božie omilostenie.
Čo to je za náboženstvo, vieru alebo ak chceme, nazvime si to filozofiou, ktorá, zdá sa, má v strede svojho záujmu bolesť a utrpenie? Kristus na kríži a možno pieta je obraz, ktorý možno nazvať archetypálnym. Dotýka sa tak hlboko ľudskej duše, keď mu dovolíme dostatočne často prechádzať cez zmysly, že je schopný sám osebe meniť ľudské srdce. Je dokonca schopný pozývať k prežitiu najskôr utrpenia Božieho Syna a jeho Matky a potom k prežitiu vlastného utrpenia, ktoré sa tak veľmi a tak často podobá na to ich. Áno, aj my potrebujeme zvláštne dary a omilostenie, aby sme to dokázali. Nie je predsa v ľudských silách povedať, a už vôbec nie žiť „Fiat! Pane, nech sa stane tvoja vôľa!“ A potom stúpať na Kalváriu a vypiť kalich utrpenia až do dna. Nečakať zázrak. Ten už tu je. V mojom vlastnom sebaobetovaní, ktoré má zmysel v spojení s tým Kristovým
Mária, ty poznáš našu slabosť i nechuť a pocit nemohúcnosti. Poznáš náš strach pred utrpením, chorobou a samotou. Strach z budúcnosti, odmietnutia, strach o svoje dieťa i strach o svojho manžela. Strach zo spôsobenej bolesti, strach z kríža… Ty nám rozumieš, tebe zverujeme svoje strachy. Vypros nám vieru, ktorá má pred očami Boží prísľub do budúcnosti: „Všetko robím nové!“
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci
Štrnáste zastavenie krížovej cesty: Telo Pána Ježiša pochovávajú
IBA NÁDEJ
Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpi svet.
Z listov sv. Pavla: „Bratia moji, nechceme, aby ste nevedeli ako je to so zosnulými.“
Svedectvá evanjelistov hovoria aj o udalosti pochovania tela Pána Ježiša. Uvádzajú mená ľudí, ktorí sa oň postarali. Jozef z Arimatey a Nikodém. Boli tam aj dve Márie, podľa Matúša to bola Mária Magdaléna a iná Mária, podľa Marka Mária Magdaléna a Mária Jozesova a podľa Lukáša ich sprevádzali ženy, ktoré s ním prišli z Galilei. Ján ženy nespomína.
Nezdá sa vám však zvláštna jedna vec? Istá Mária nám predsa len chýba, nespomína ju ani jeden zo štyroch. Mária, Božia Matka. Bolo by zvláštne, ak by mama mŕtveho mladého syna nebola na pohrebe. Dnes, keď sme smrť vytesnili z našich domovov a zdá sa nám to normálne /veď prečo by sme ju doma mali trpieť/, by sme to možno komentovali, že veď asi to už neuniesla. Držať pod krížom v náručí zmučené mŕtve telo syna je dostatočný dôvod na to, aby človek povedal „Už dosť! Stačilo…“ Ale to je málo pravdepodobné. Už toľkokrát som videl takýto obraz. Napriek tomu, že starých rodičov strčíme do domova, niekedy aj s ospravedlnením: “nemusia deti vidieť ich trápenie, choroby a smrť“ alebo to urobíme “lebo inak to nejde, musíme chodiť do roboty“, pri pohreboch, keď hrobári oznámia rodine, aby sa naposledy rozlúčili so zosnulým, niekedy by sme predsa len podľa možnosti čo najviac predĺžili aspoň lúčenie a posledné pohladenie rúk aj napriek bolesti, ktorú nám to skôr zväčšuje ako utišuje.
Mária, Božia Matka sprevádzala Pána jeho krížovou cestou počas celého jeho pozemského života. Až pod kríž. Tam stála, bolestivá. Teraz je však jej miesto inde. Pri tých, ktorí uverili Jeho slovu. A to je slovo o zmŕtvychvstaní, o Živote a o budúcom veku. Ale zdá sa, že je v tomto bode osamotená. Je to iný druh samoty ako po odchode Syna za svojim poslaním z Nazareta do sveta. Je to osamotenie sveta, ktorý nechápe, a niekedy akosi zvláštne ani nechce chápať Ježišove slová o zmŕtvychvstaní. Hľadá nápoj nesmrteľnosti, ale nechce piť kalich Novej Zmluvy. Mária stojí tu aj ako výkričník osamotenosti veriaceho v osamotenosti sveta. Sveta, ktorý si myslí, že našiel čo hľadal, a predsa vždy znova prichádza sklamanie. Ale Mária tu stojí aj ako nádej, ako prototyp toho, kto prekračuje sám seba, a drží sa pevne slova evanjelia. Preto stojí, ale inde ako všetci ostatní. Nejde na pohreb a neuteká sa ani v nedeľu ráno presviedčať, či je naozaj ten hrob prázdny. Utrpenie a smrť nášho Pána bola nevyhnutná v kontexte jeho slobodného rozhodnutia týmto spôsobom spasiť svet, ale pohreb a raňajší nedeľný poplach bol predsa v istom zmysle slova zbytočný. Viera nerobí krik, ani neletí na senzácie. Ona zázraky vidí každý deň.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci.
