Na úvod chcem vyjadriť pochopenie pre to, že máte strach. Pred ľuďmi inej pleti a náboženstva a preto, že sa nám islam spája s Islamským štátom, o ktorom sme veľa čítali. Tiež si myslím, tak ako som povedal aj v kostole, že môžu nastať aj problémy v našom spolužití, ale mám dojem, že veľké predsa boli už aj doteraz, hlavne, keď si spomeniem na pandémiu. Nepodľahnime negativizmu, ktorý niektorí ľudia radi vybudujú z niekoľkých zlých skúseností, naozaj skôr veľmi zriedkavých a postavia na nich celý svoj postoj a ovplyvňujú ním iných. To by som povedal, že je dosť primitívna zloba, ktorá s pravdou nemá nič spoločné. Ako keby my a naše vzťahy boli svetovou výkladnou skriňou príkladného spolužitia. Mne sa to zdá niekedy skôr naopak. Kto bol za posledné týždne v osobnom kontakte s utečencami, urobil si oveľa pravdivejší obraz o nich.
Chcem vás však aj povzbudiť, že ak hľadáte pravdu, už len preto, aby ste neurobili chybu, možno aj hrubú chybu, v tejto situácii, láska nám diktuje ísť a komunikovať. Máte mobily, urobte dve veci /ak vám záleží na pravde/. Nájdite si hoci aj len na Wikipédii článok o Sýrii (je dosť obsiahly) a porovnajte si to, čo sa v ňom píše, so situáciou, ktorú máme my za posledných, povedzme, 50 rokov na Slovensku. A ak máte guráž, pri všetkom tom čase, ktorý dokážeme venovať výdobytkom techniky, nainštalujte si prekladač, možno aj hlasový, zo slovenčiny do arabčiny. A nebojte sa nejakého Sýrčana zastaviť na ulici a s úctou ho pozdraviť “Sallaam aleikum“ – Pokoj s tebou. Je to prvá dobrá veta, ktorá ich presvedčí, že máte záujem o nich a ich situáciu. Ale treba to myslieť úprimne.
Na záver úvodu: „Alláh akbar“ nie je pokrik bojovníka zoskupenia Islamského štátu, aj keď bol veľakrát aj takto, nazvime to, zneužitý, ale možno sa Sýrčan práve ide modliť a modlitbu začal slovami: „Boh je veľký!“, niečo ako my, keď povieme: “Otče náš…“
Sme kresťania. Možno je presnejšie a pravdivejšie povedať „len“, že sme pokrstení. Naše náboženstvo je nazývané aj náboženstvo lásky. Lebo: Boh je Láska, Kristus je Láska a my chceme žiť a nasledovať ho v láske.
Neviem, či politici a tí, čo majú nejakú vážnu zodpovednosť, robia všetky rozhodnutia zodpovedne a múdro, resp. neviem vždy celkom rozlíšiť, ktoré z ich rozhodnutí sú zodpovedné a múdre a ktoré nie sú, ale naisto viem, že nepomôcť núdznemu človeku, keď ma žiada o pomoc, je vážnym prehrešením sa voči Láske.
Myslím, že je veľké protirečenie dojímať sa nad hrôzami a obeťami holokaustu, odsudzovať Putinov režim pri pohľade na telá mŕtvych civilistov v médiách a zároveň nadávať migrantom a utečencom z vojnami zbedačenej Sýrie do čvargy, ktorá nech si ide kade ľahšie.
Nehľadám dôvod, prečo im pomáhať, lebo dva dôvody sú úplne jasné. Ľudský súcit a kresťanská láska.
Divím sa, koľko ľudí dokáže aj v tejto skúške lásky podľahnúť politickým manipuláciám a dôvodom pre hriešne konanie i nekonanie a sme to aj ľudia z kostola.
Považujem za zvrátenosť, ak riešime ako najväčší problém našej katolíckej viery, či podávať alebo nepodávať Eucharistiu do rúk či do úst, či po stojačky alebo si kľaknúť, a zároveň, keď si treba kľaknúť pred chudákom, tak si nájdeme dokonca „zbožný“ dôvod, prečo to neurobiť.
Nakoniec, znie mi to až ako rúhanie, keď kresťan znevažuje a zosmiešňuje kresťana, ktorý umýva a obväzuje rany na nohách chudáka. To akoby zosmiešňoval samého Krista, ktorý umýva apoštolom nohy a pýta sa: „Chápete, čo som vám urobil“? …nechápeme… To akoby znevažoval Boha, ktorý sa v pokore skláňa k človeku a potom vstáva, lebo to bol len prvý krok na krížovej ceste. A okolo sa smejú pokrstení veriaci. V celom tom všetkom mňa osobne tento hriech pohoršil najviac.
Považujem celú túto situáciu zároveň za dar milosti pre našu farnosť, ale aj za čas triedenia duchov. Veď čo ste čakali? Že kresťan pôjde okolo a bude len potriasať hlavou? Nič neurobí, len sa pozrie, ak vôbec, prejde okolo a bude sa tváriť, že problém tu nie je, alebo – treba sa ho zbaviť, tak ako niekedy odkladáme starých ľudí do starobincov? To má robiť kresťan? Považoval by som ho za náboženstvo farizejov. Ľudia, ktorí pomáhali, robili len to, čo bolo treba robiť. Nič viac. Nenadávali vláde, samosprávam ani starostom. Ak sa médiá pýtali na ich prácu, odpovedali nie preto, aby sa tým chválili a mojkali, akí sú úžasní, lebo robia charitu. Aj to sme už videli, lebo sme si zvykli príliš na dostatočnú zásobu „lajkov“ a potom sa nám stane, že keď ich je dostatok, tak robíme, keď nedostatok, tak rezignujeme. Nie. Dôvod je len súcit a kresťanská láska. Nič viac a nič menej.
Poďme a naučme sa čo znamená: „Milosrdenstvo chcem a nie obetu.“
Napokon vás chcem povzbudiť, aj keď je skutočné kresťanstvo boj a výstup na horu Karmel, v tejto situácii mám zvláštnu istotu, akú som ešte doteraz asi nemal nikdy, že Pán Boh chce od nás, aby sme týchto ľudí neobišli, ale pre Božiu lásku im pomohli. Inak nám hrozí, že to prejde Kristus okolo a my ho zasa odignorujeme a zavrieme si ho len do kostola. Teraz je „prítomnejší“ v Kútoch na stanici.
Sv. Pavol nás dnes na sv. omši v druhom čítaní veľmi trefne povzbudil, nechám to zasa na neho:
Čítanie z Druhého listu svätého apoštola Pavla Solúnčanom 2 Sol 2, 16 – 3, 5
Pán nech vás upevní v každom dobrom diele a slove
Bratia, sám náš Pán Ježiš Kristus a Boh, náš Otec, ktorý nás miluje a vo svojej milosti nám dal večnú útechu a dobrú nádej, nech poteší vaše srdcia a upevní vás v každom dobrom diele a slove.
Napokon, bratia, modlite sa za nás, aby sa Pánovo slovo šírilo a oslávilo tak, ako u vás, a aby sme boli oslobodení od zvrátených a zlých ľudí; lebo nie všetci veria. Ale Pán je verný; on vás bude posilňovať a chrániť pred Zlým. Dôverujeme vám v Pánovi, že robíte a budete robiť, čo prikazujeme. Nech Pán vedie vaše srdcia k Božej láske a ku Kristovej trpezlivosti.
Počuli sme Božie slovo.