Štvrté  zastavenie krížovej cesty: Pán Ježiš sa stretá so svojou matkou.

MATKA A DIEŤA

Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpil svet

 

Evanjelium podľa Lukáša:  Ježiš išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke.

 

Hovorí sa, že rodičia by nemali vidieť zomierať svoje deti. Ak je už myšlienka akejkoľvek smrti pre človeka neprirodzená… neprijateľná a vnútro každého ľudského tvora ju v hĺbke svojej duše odmieta, o to viac smrť dieťaťa, na ktoré sa pozerajú jeho rodičia. Mnohé matky si nesú trvalú bolestivú jazvu po tragickej smrti dieťaťa, ktorá sa nezahojí po zvyšok života, ak sa ten jej vôbec ešte dá nazvať životom. Ako asi pri bolestivom výstupe na Golgotu, vnímalo srdce Božieho Syna prítomnosť toho srdca, ktoré mu bolo najbližšie – srdce Matky? Naimská vdova dostala naspäť svojho syna, pretože pohľad Božieho syna je pohľad plný ľútosti. Nie, náš Boh nie je necitlivý voči ľudskej bolesti. Náš zrak sa možno odvráti, nevie zniesť pohľad na srdcervúce výkriky naimských vdov, oplakávajúcich ratolesti. Boží pohľad sa však neodvracia. Boh trpí s nami a má účasť na našej bolesti. Nepozerá. Spolutrpí!

Možno, keby sme my mali tak teoreticky vymyslieť takúto drámu, ako divadelnú šou, do určitej miery by sme vedeli precítiť aj predstaviť svetu hrdinu, možno, zdá sa nám aj samých seba, ktorí sa obetujú za iných. Ale matka? Toto nie je divadelná dráma! A za druhé: Boh ju nevymýšľal. Nie je jeho dielom, že matka vidí trpieť a  zomierať svoje dieťa.

Kristova smrť, najskutočnejšia dráma sveta, má však oveľa širší rozmer. On berie na seba všetky naše hriechy a slabosti, ale pozýva spolutrpieť tých, ktorí sú mu najdrahší. Žiadna teológia nepresvedčí o zmysle a hĺbke tejto pravdy toho, kto stavia iba na rozume. Ježiš tých najdrahších priateľov pozýva všetkých a bez výnimky. Oni sú mu zároveň najoddanejší. Ale predsa…matka!?… Vo vete: „Hľa, služobnica Pána“ sa nachádzala ochota nielen k neistote Ježišovho vyhnanstva hneď krátko po narodení, život v chudobe a mnoho nepochopenia zo strany pokrvnej rodiny, ale aj tomuto srdcervúcemu výkriku vdovy, matky…spolutrpiteľky oveľa hroznejšou bolesťou, než je bolesť telesná. Aj v tomto je Pán Ježiš „synom človeka“ v zmysle prežitia všetkej a každej ľudskej bolesti a biedy. A Panna Mária, ako jeho najvernejšia nasledovníčka, nie je ukrátená o nič, ani o túto najhroznejšiu z bolestí, ktorá má ale najpriamejšiu účasť na vykupiteľskej smrti Božieho syna.

Mysli sústredene na všetky matky, ktoré zažili a zažívajú túto najväčšiu bolesť. Venuj im nielen spomienku a spoluúčasť myšlienkou. Bolesť a strach matky držiacej za ruku smrteľne choré dieťa, je ľudsky nezvládnuteľná. Podopri ich modlitbou. Na príhovor tej, ktorá dobrovoľne prijala aj tento kríž.

 

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci

 

 

Piate zastavenie krížovej cesty: Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž

PRAVÝ SÚCIT

Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpil svet

 

Z listu Galaťanom: Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon.

 

Keď  hovoríme o vykupiteľskom diele nášho Pána Ježiša Krista, máme na mysli možno tú skutočnosť, že si vzal ľudské telo a stal sa človekom. Možno to, že sa za nás obetoval. Možno to, že vzal na seba naše hriechy a „ vyniesol“ ich na dreve kríža na Golgotu, aby sme nemuseli zomrieť večnou smrťou. Možno toto všetko máš pri tom na mysli. Prišiel, aby nám pomohol niesť naše bremená…

Kristus kráča vedľa mňa. Jeho krok je zladený s mojím krokom. To preto, aby som cítil jeho blízkosť, ktorá sa ku mne skláňa a seba ponižuje natoľko, aby som ho cítil ako svojho skutočne ľudského brata. Nesieme spolu kríž, „priviazaný“ k tomu istému priečnemu brvnu, skoro akoby sme sa držali okolo pliec. Jeho pohľad skúma kamenistú, drsnú zem pod nohami, aby chránil moje telo i dušu pred pádom. Ak k tomu dôjde, pomáha mi dvihnúť kríž a ak stratím motiváciu, psychickú vnútornú silu vykročiť ďalej a urobiť podstatne dôležitý krok na ceste do slávy, aj keď viem, že medzi slávou a týmto biednym, bolestivým krokom je isté ešte ukrižovanie, svojím pohľadom ma uisťuje, že to má zmysel. Niekedy priam počujem jeho slová: “Neboj sa, len ver!“ …niekedy to ide a niekedy som slabý aj napriek tomu, že on plače a umára sa spolu so mnou. Niekedy som v tme a niekedy v hmle. Ale on prišiel na túto zem, aby nám pomohol niesť naše bremená, či už si to uvedomujeme alebo nie.

A teraz naopak. Predstav si, že si Šimon Cyrénsky dvadsiateho prvého storočia – Kristus znova a stále kráča a padá. Kristus, ktorý sa znova a znova vzdáva svojej slávy a kráča dejinami blízko človeka. Hneď pri tebe. Preto, aby nám pomohol niesť naše bremená. Ale ty si Šimon z Cyrény! Necítiš sa slabý a biedny. Práve naopak. Dnes máš dosť síl, aby si povzbudil sklesnutého a ubitého na ceste Golgoty života. Kristus pozerá na teba očami chudáka a ty si ten, ktorý má Kristovi pomôcť niesť jeho kríž! Všetko akosi naopak. Čo je väčší akt pokory? Niesť biednemu jeho kríž alebo si dať niesť ten svoj? Mnohí nevládni, starí a smrteľne chorí by radšej vstali z postele, možno aj väčšina a išli by sa zdierať pre iných. Lekcia, ktorú Šimon, Alexandrov a Rúfov otec, pochopil, a prispela k obráteniu jeho neochotného srdca je lekcia pokory. Kristus, Pán sveta, sa nechá obslúžiť človekom, lebo sám nemá dostatok síl vyniesť kríž až na Golgotu. Je dokonané a je dokonalé všetko, čo Kristus robí z poníženého srdca pre úbohé srdce hriešneho človeka.  Je čas, kedy sme v živote Šimonom, a pomáhame bratom niesť ich kríže a je čas, kedy sa stávame Kristom, a nechávame si v pokore poslúžiť  Šimonmi tohto pozemského putovania. Obidva môžu byť veľmi požehnaným časom. Len spoznať, kým práve som…

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci

 

 

Šieste zastavenie krížovej cesty: Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku

SKUTOČNÝ ZÁUJEM

Klaniame sa ti Kriste a dobrorečíme ti. Lebo si svojim krížom vykúpil svet

 

Z listu Efezanom 4:24: ..a oblečte si nového človeka, stvoreného podľa Božieho obrazu v spravodlivosti a svätosti pravdy.

 

Na virtuálnych sociálnych sieťach dnešného sveta a na stránkach internetu vôbec môže človek vidieť všeličo. Články, popisujúce vedeckým jazykom riešenie veľkých problémov dneška, ale aj takých, ktoré sa za vedu vydávajú, ale priemerný človek ľahko odhalí, že nie sú. Fotografie zachytávajúce krásy prírody a zdieľajúce Božiu veľkosť i starostlivosť, ale aj fotografie hovoriace o chudobe ľudského ducha, keď jednotlivec alebo skupina vzdá sa samých seba a žije ako zviera len na rovine pudov. Literatúra, ktorá sa nazýva beletriou, lebo ju vytvoril človek, naplnený skutočnou láskou, ale aj plytký román, ktorý sa snaží napodobniť nenapodobiteľné. Umenie, ktoré človeka povznáša a vyjadruje skutočnú hĺbku krásy, ktorá spasí svet, ale aj „cisárove nové šaty“, ktoré svet obdivuje a „obkecá“ ako etiketa na fľaške priemerného vína, ktorá je ale nepravdivá. A medzitým sa objaví veľmi špecifický druh zdieľania svojho „úžasného ja“, keď mladý človek zverejňuje svoj zmysel pre adrenalín, kde ide až na hranicu života a smrti, víťazí, kto prežije. A potom sa pomaly-rýchlo vytráca úcta k životu. Snáď poslednou štáciou je video čerstvej havárie na diaľnici, ktoré zaznamenal svedok, z vozidla, čo vyviazlo so šťastím, ale predsa, prečo si nezaznamenať zážitok, ktorý sa už nemusí zopakovať. A na internete bude „virálny.“ Snáď ho aspoň po dokončení filmovania napadlo poskytnúť pomoc ťažko zraneným, ktorí mu poslúžili ako hlavné postavy jeho „akčného filmu“… Snáď, ale nie je to isté. Možno ste už počuli prípad reportéra Kevina CARTERA, ktorý na záver svojej životnej cesty spáchal samovraždu kvôli výčitkám svedomia, že nepomohol, keď to bolo zúfalo potrebné.

Veronika nepomáhala preto, aby bola zdieľaná jej sociálna činnosť na internete, napriek tomu zdieľaná už storočia v skutočnosti je. Jej prípad je známy iba z tradície, ale je tak živý vo svojej jednoduchosti, že nikoho nenapadne ho nejako spochybňovať, ako sa spochybňuje pravdivosť niektorých starovekých legiend, lebo je na ňom zdanlivo všetko také obyčajné. Nič nadpozemské. Ani odtlačok tváre nebol žiadnym zázračným obrazom, možno len neforemná zakrvavená škvrna, ale je to ten istý obraz, ako chorobou a starobou zničené telo na nemocničnej posteli, ktorá sa pomaly premieňa na smrteľnú, a predsa je to Boží obraz! Vidí ho len ten, kto ten svoj dotvára anosí čo možno najčistejší v sebe. Akoby potom v úbožiakovi videl obraz/či odraz?/ samého seba. Nakoniec, to je ukazovateľ stavu môjho vnútra. Ak dokážem aj za hrubým nepekným vonkajškom vidieť v druhom Boží obraz, znamená to, že ten môj je očistený. Žijem lásku.

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami. I nad dušami v očistci