Čo si o sebe myslíš?

Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ‚Vyrovnajte cestu Pánovi,‘ ako povedal prorok Izaiáš.“ Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš, ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.

Evanjelium podľa Jána 1, 6-8.19-28

Včera bola u Záhorských zvláštna a tak trocha aj vzácna udalosť. Prípravy na Vianoce. Samozrejme aj u nich, pretože sú rodinka veriacich kresťanov katolíkov, príprava na Vianoce znamená snažiť sa viac o dobré skutky, ráno ísť na rorátnu sv. omšu alebo viac sa modliť, najmä spolu večer pri adventnom venci. Chlapcom sa niekedy moc do modlitby nechce, Barborka je trpezlivejšia a má rada, keď sa spolu modlia ruženec pri svetle sviečok. Je to také tajomne krásne. No ale späť k tej špeciálnej príprave. Príprava. Ocko to nazýva vzdialená  príprava, lebo hovorí, že také veci sa nemajú nechávať na poslednú chvíľku. Prezradím vám to. Bola zabíjačka. Nebudem opisovať detaily, skôr skúste uhádnuť, aké zvieratko nechýba na štedrovečernom stole u Záhorských? Stavím sa, že neuhádnete. Nie, nie je to kapor. Akože, je tam aj kapor, ale ešte niečo veľmi špeciálne. Je to asi zvyk, ktorý nemá nikto v dedine. Prastará mama Záhorských, ktorú si už Pán Boh povolal k sebe, žila kedysi v Anglicku. Viete, kde je Anglicko? Anglicku sa hovorí niekedy aj „ostrovy“ pretože je síce v Európe, ale je to ostrov. Aj Írsko aj Škótsko atď. No. A predstavte si, že v Anglicku nemajú na štedrovečernom stole kapra ako my, ale? Ale… moriaka! Normálne toho veľkého moriaka. Videli ste už určite takú veľkú potvoru. Vyzerá dosť hrozivo a sem-tam aj zaútočí, nebojí sa veru ani človeka, aj keď asi by nedokázal príliš ublížiť. No a u Záhorských bola zabíjačka moriaka, lebo mamička si praje, aby sa aj tento zvyk zachoval u nich na Vianoce, ktorý si pamätá už od malička. Keď o tom Janík rozprával kamarátom, tak tí ale vyvaľovali oči. Väčšina ani nevedela ako moriak vyzerá. Keď o tom hovoril Ondrík Markovi a Matúšovi, tí sa skôr zaujímali, ako taká zabíjačka prebieha. Ondrík povedal, že ocko ho k tomu nepustí. „Nemáš na to ešte vek,“ povedal. Na jednej strane by to rád vedel, ale na druhej strane vôbec ho taký zážitok neláka. Moriaka mu je skôr ľúto, aj keď ten tohtoročný je naozaj dosť divoký. Volali ho Buran a dosť často sa pokúšal skákať a naparoval sa tak, že zrazu sa zdal dvakrát taký ako bol normálne. Ondrík si niekedy z neho tak troška uťahoval. Kúpili ho na jar, vyzeral vtedy ako také väčšie kuriatko, ale do zimy riadne dorástol. Keď bol malý, deti ho obdivovali, ale teraz? Barborka aj Janík sa už od leta do ohrady boja aj vstúpiť. Ondrík nie. Burana poznal odmalička a vedel, že sa len naparuje a skáče, ale v skutočnosti aj keď doňho skočí, chlapcovi to vlastne vôbec neublíži. Buran sa prechádza po dvore akoby to bolo jeho kráľovstvo. Ondrík tiež rozmýšľal nad tým, že vlastne jediný, kto ho skutočne obdivuje, sú jeho morky. Tie na neho pozerajú akoby to bol Ronaldo, Messi alebo čo ja viem, nejaká celebrita. Morky majú iný svet a iný pohľad na vec. Ale keď sa na to pozrie človek, tak je ten moriak tak troška ako taký nafúknutý balón, aj keď pekne pomaľovaný, ktorému ešte k tomu tečie hrozný sopeľ. No, pre nás ľudí nič pekné. Ale zvieracia ríša je iná, pomyslel si Ondrík. Keď už ležal moriak na stole bez pohybu, chlapec si ho pozeral zblízka. Hm, aký je teraz úbohý a ešte pred chvíľou behal po dvore a naparoval sa. Vždy to bolo také smiešne, akoby tým „hudri, hudri“ vykrikoval: „Pozrite sa morky moje, aký som krááásmy a silný. A aké krásne mám perie a mocné nohy a silný hlas!“ No ale čo s tým sopľom. Moriak to nemá ako my, že použijeme vreckovku. Ako keby mu Pán Boh ten sopeľ stvoril na tom nose, aby si príliš nenamýšlaľ, že je super a jednička a najlepší a dokonalý. Aj my ľudia si o sebe myslíme niekedy: ja som ten najlepší a najsilnejší a najúžasnejší. A je to pravda, že Pán Boh nás tak vidí, že sme nádherní, veď sme jeho stvorenia. Ale je pravda aj to, že nám pristane pokora. Pokora, to je taká vlastnosť, keď si človek príliš o sebe nanamýšľa, lebo vie, že má aj svoje chyby. Povedal by som, že také malé „soplíky“ a možno niekedy aj také väčšie. To sú naše zlé vlastnosti, na tie veru nie sme veľmi hrdí. Ale tak to je. Ľudia si to na nás veľmi rýchlo všimnú, či sme namyslení a zasa my si to všimneme rýchlo na nich. Ján Krstiteľ si o sebe nenamýšľal. Keď si ľudia mysleli, že on je ten Mesiáš, ktorý má prísť zachrániť svet, povedal: To nie som ja, ja som len obyčajný hlas, ktorý zaznie a potom sa stratí. On je dôležitý, ja len ukazujem naňho, nie na seba.

Úloha: Skús poďakovať Pánu Bohu za dobré vlastnosti, ktoré máš, ale nezabudni ani na zlé. Za tie odpros. A tiež ich pomenuj. A poďakuj, že ťa Pán Boh má rád aj vtedy, keď vidí tieto tvoje chyby. A zaumieň si, že chceš ľuďom hovoriť o Pánu Bohu viac a menej o sebe.