- úloha
Vystúpil Eliáš, prorok ako oheň, a jeho slovo horelo ako fakľa. Priviedol na nich hlad a v svojej horlivosti zmenšil ich počet. Pánovým slovom zatvoril nebo a tri razy zvolal oheň z neba. Aký slávny si, Eliáš, svojimi zázrakmi! Kto sa môže chváliť, že sa ti podobá? Ty si bol vzatý v ohnivej víchrici, na voze s ohnivými koňmi. Je napísané o tebe, že si určený pre budúce časy mierniť Pánov hnev prv, než vzplanie, obrátiť srdce otca k synovi a obnoviť Jakubove kmene. Blažení, čo ťa videli a čo zosnuli ako tvoji priatelia!
Kniha Sirachovcova 48, 1-4. 9-11
Poznáte ten vtip ako sa rozpráva dedko s vnúčikom prváčikom o škole, ako sa mu tam páči a ktoré predmety sa učia a tak, a nakoniec sa ho spýta: „Móricko a čo máš najradšej?“ „Prestávky!“ odpovedá pohotovo malý filozof. Jasné. Prestávky! Tie máme asi skoro všetci najradšej. Prečo? No lebo cez prestávku, najmä desiatovú, sa dá stihnúť strašne veľa parádnych vecí. Takých, ktoré doma nemáme. Napríklad kopať si papierovú loptu alebo tancovať nejakú zostavu alebo sa rozprávať o hocičom. Po veľkej prestávke asi nik nie je pripravený na vyučovaciu hodinu, napriek tomu, že nám to pani učiteľka každý deň duplikuje, lebo každému je 20 minút aj tak málo na toľko zaujímavých prestávkových vecí. Nie že by ste nemohli aj doma kopať do papierovej lopty alebo tancovať, ale tam predsa nemáte spolužiakov. Ozaj! To je taká záhada, keď nad tým rozmýšľam, tie veci vás vlastne doma ani moc nebavia. Ešte možno na ulici. Ale tam jazdí veľa áut. Sú skrátka veci, ktoré sa robia len cez prestávku v škole.
Ondrík nie je veľmi športový typ. Je skôr taký ehm…, česky sa to povie „koumal“. Rád špekuluje ako veci fungujú, prečo motor na aute vrčí a na traktore rapká a prečo sa po nejakom čase vždy začne farba z rýny olupovať. Zaujíma ho to a rád sa o tom s niekým rozpráva. A najvhodnejšie sú na to prestávky. Najčastejšie rozpráva o takýchto veciach s Markom a Matúšom. Dokonca si naplánovali, že si v lete vyrobia lokomotívu, nie takú naozajstnú, ale takú na šliapanie do pedálov, ale bude jazdiť. Bude mať aspoň tri vagóniky a budú voziť spolužiakov a kamarátov po dedine. Dnes sa o tom spoločne bavili cez veľkú prestávku. Utiahli sa pri tom do kúta, lebo nie každý mal o tom vedieť, má to byť prekvapenie, a za druhé, Ondrík vie, že niektorí spolužiaci by sa im pre to smiali. Chlapci si nie sú istí, či ten projekt vyjde a naozaj dokážu spojazdniť lokomotívu (šliapaciu, pripomínam), ale aj tak ich vie dosť nahnevať, keď im niekto rozpráva do vecí, ktorým sa nerozumie. Veď v lete sa ukáže! Pani učiteľka našťastie vyšla dnes z triedy hneď ako zazvonilo na prestávku a neriešila zasa triedne záležitosti ako minule. Prestávka je najvzácnejší čas v škole. Chlapci ako na povel vytrielili do pravého zadného rohu, pritiahli stoličky a dali hlavy dokopy. Ani si nevšimli, že Silvo im nakúka ponad plecia a zrazu v momente jeho ruka vytrhla Matúšovi projekt lokomotívy, nakreslený na výkrese aj s euroobalom, do ktorého ho vždy opatrne ukladal. „Daj to sem!“ „Chalanííí, pozrite čo mám, umelecké výtvory!“ a už aj utekal na chodbu prezradiť starostlivo strážené tajomstvo tvorivej dielne trojice majstrov. Všetci traja vybehli za ním, ale Silvo bol príliš urastený, aby si trúfli sa s ním pobiť o svoj poklad. Mával nad hlavou výkresom a chlapci stáli v bezpečnom odstupe. „Ešte raz ti hovorím, daj mi to!“ povedal Matúš a načiahol ruku. „Lebo čo?“ „Lebo si ho zoberieme nasilu!“ odvetil Ondrík a snažil sa mať pevný hlas. „Čmáranice! Keď sa mi bude chcieť, tak vám to roztrhám. Furt sa tam uťahujete v tom vašom kúte, namiesto toho, aby ste robili poriadne veci.“ „To sú čo – poriadne veci?“ spýtal sa Marek. „Mám ti ukázať?“ a sotil Ondríka do Matúša. „Daj mi ten papier!“ „Čmáranice, čmáranice, kreslili ich umelciíííí!“ a hodil výkres smerom k chlapcom. Zletel im pod nohy a zohli sa preň všetci traja naraz. Ondrík ešte chvíľu naňho pozeral s hnevom, a prišlo mu, že by si asi zaslúžil poriadnu príučku. A Silvo ešte nadôvažok začal kadečo vykrikovať, že veď, keď si tú lokomotívu dorobia, on im ju príde v noci rozobrať a že aj tak sa im to nikdy nepodarí. „Prečo to Silvo robí,“ hútal a ani sa nemohol sústrediť na matematiku, ktorú mali hneď po veľkej prestávke. Na hodine Silvo tiež vyrušoval. Robil to často. Veľa rozprával a pritom, hm,“samé hlúposti“, potichu si zamrmlal len tak pre seba Ondrík. Doma to má Silvo ťažké. Mamu nemá, odišla od nich, keď bol ešte úplne malý. A otec musí veľa pracovať, ale niekedy ho veru vidieť v dedine aj opitého. „Tak trocha za to Silvester ani nemôže,“ uzavrel si to pre seba Ondrej. „Ale aj tak! Nemusel by na seba upozorňovať takýmito výstrelkami a hlúpymi rečami. Mohli by sme byť kamaráti. Vôbec by sa nemusel toľko snažiť robiť všetko možné, aby si ho niekto všimol. Veď je mocný a to by sa nám veru pri lokomotíve aj zišlo,“ pomyslel si ešte nakoniec.
Úloha: Veru, koľkí ľudia si myslia, že keď budú veľa rozprávať, tak si budú hneď všetci myslieť, že sú múdri. V sobotnom prvom čítaní je napísané, že Eliášovo slovo horelo ako fakľa. Čo to znamená? Keď niečo povedal, a nehovoril príliš veľa, keď ale niečo povedal, tak to slovo bolo veľmi silné a platilo. Nehovoril preto, aby si ho ľudia všímali, ale podobne ako Ján Krstiteľ, ukazoval na Pána Boha. Keď napríklad povedal, že tri a pol roka nebude pršať, tak nepršalo. Skús sa dnes krotiť vo svojich slovách. Jedenkrát cez deň, keď pôjdeš niečo hovoriť, skús najskôr porozmýšľať nad dvomi vecami: či to, čo ideš povedať, je pravda, a či je to niečo, čo druhého poteší.
