Minulú sobotu mali deti Záhorských krásny zážitok. Ráno boli na sv. omši, ktorá bola neobyčajná. Stará mama deťom raz rozprávala, že každá sv. omša je neobyčajná. Barborke sa zdá, že aj starenka je neobyčajná. Keď deťom rozprávala o svätých veciach, jej sa zdá akoby starenka nejako zvláštne zmenila hlas, dokonca akoby jej tvár začala žiariť. Jednoducho, starenka aj sv. omša sú neobyčajné. Minule im hovorila, že pri každej sv. omši je prítomné celé nebo. Barborka tomu celkom nerozumela, ako môže byť pri sv. omši nebo, keď nebo je v nebi a sv. omša na zemi. Ale v sobotu ráno sa jej zdalo, že starenka má naozaj pravdu. Hovoril som, že Záhorských deti mali minulú sobotu krásny zážitok… mali. Ale nie všetky. Vec sa má takto. V piatok večer po spoločnej modlitbe otecko požiadal deti: „Ondrík, Barborka, Janík,“ pozrel sa pri tom na každého zvlášť, „zajtra ráno sú roráty. Veľmi zavčasu, ešte za tmy. Nemusíte ísť, ale bol by som veľmi rád, keby sme išli všetci.“ „Ocko, čo je to roráty?“ „To sú…“ Ondrík hneď pohotovo začal vysvetľovať. „Janko,“ skočil ocko do reči, „nechaj sa prekvapiť, ale môžeš sa veľmi tešiť. V kostole budú nádherné svetielka a všetko bude také veľmi tajomné.“ „Hurá, chcem ísť,“ zvolal Janík. Ohňostroje aj tajomné príbehy mal veľmi rád. „Janko, ale je to ešte po tme, ráno. Sľubuješ, že vstaneš na budík hneď?“ „Ánóó, vstanéém.“ „A ty, Ondrík?“ Ondrík si spomenul, že aj minulý rok bol na rorátoch, ale to ranné vstávanie … a v sobotu. Ondrík opatrnejšie ako Janko len poznamenal: „Asi nie… keď nemusím.“ Barborky sa ocko nespýtal. Možno to tak bolo aj dobre, aj keď celkom rada by ockovi povedala, že sa veľmi teší. Najdlhšie v piatok večer zaspával Janík a zdá sa, že sa mu o rorátoch aj snívalo, lebo Ondrík neskôr dosvedčoval, že vykríkol zo sna niečo ako „rúra … ty tý“. O šiestej zazvonil budík, vonku tma ako v rohu. Pretože bola sobota, ani autá nebolo počuť… tma a ticho. Ondrík rozlepil oči a prvé, čo mu prišlo na um boli roráty. „Nóó,“ roztiahol ruky a trocha mu pri tom zaprašťalo kdesi v chrbte. Tma… trocha aj zima, ale oteckovi spravím radosť a budem mať nakoniec aj pekný zážitok. Barborka už si umývala zuby, dosť rýchle, bolo vidieť, že tých nepríjemných 10 sekúnd po zazvonení budíka zvládla raz-dva a už jej zostala len radosť, že sa má, na čo tešiť. Obaja boli bleskovo vychystaní. Ocko už čakal, maminka sa necítila dobre a nakoniec zostala doma tak trochu aj kvôli najmenšiemu. Ondrík ešte nazrel pomedzi dvere a videl Janíka ako tvrdo odfukuje. Myslím, že to hrá.. V každom prípade bol pred chvíľou hore, potvora divadelnícka, pomyslel si ešte. Roráty boli naozaj zážitok. V kostole bola skoro úplná tma, len niekoľko sviec osvetľovalo priestor. Pán farár mal oblečené bielo-modré rúcho a hovoril o Panne Márii. Vysvetľoval, že rorate znamená, že má padať rosa. A ľudia, ktorých trápi horúce slnko túžia, aby z neba „zarosila rosa“. Tak ako túžime v advente, aby z neba prišiel spasiteľ. A najúžasnejšie bolo, že vošli do kostola potme, a keď z neho vyšli už bolo svetlo. Akoby prišlo práve cez ten neobyčajný zážitok na sv. omši zo samého neba. Keď sa vrátili domov a rozprávali o tajomnom zážitku, Janko počúval a potom sa rozplakal, že nemohol ísť. „Janko, poď sem,“ povedal ocko. Zobral si ho na kolená: „Aj mňa mrzí, že si s nami nebol, ale mohol si ísť. Dokonca si večer kričal „hurá, idém“. Ja viem, perina je ráno taká teplučká. Ale nauč sa, že chlapi by mali dodržať slovo. Ak povedia „áno“, tak to aj vykonajú. Ak nemôžu, potom je lepšie nesľubovať. Nikomu. Ani Pánu Bohu. On nás nebude hodnotiť podľa toho, čo sme nasľubovali, ale či sme splnili to, čo si on praje. Ondrík to urobil lepšie. Aj Barborka.“

Úloha: Prečítaj si evanjelium a skús si spomenúť, či nemáš nejaké nesplnené sľuby. Ak je to možné, vyplň ich teraz. Ak sa ti zdá, že si vždy splnil, čo bolo treba, spýtaj sa na to rodičov, nech to aj oni potvrdia, že nemáš žiadne „resty“.