Roste, nebesia

„Ja som Pán a nik iný, ja tvorím svetlo a pôsobím tmu, dávam šťastie a dopúšťam nešťastie; ja, Pán, robím toto všetko. Roste, nebesia, z výsosti, z oblakov nech prší spravodlivosť. Nech sa otvorí zem a zrodí spásu; a spolu s ňou nech vzíde spravodlivosť; ja, Pán, som ju stvoril.“ Toto hovorí Pán, ktorý stvoril nebo; on je Boh, ktorý stvoril zem a stvárnil ju, on ju upevnil. Nestvoril ju, aby bola prázdna, na obývanie ju pripravil: „Ja som Pán a nik iný! Nie som Pán len ja? Veď nieto Boha okrem mňa. Okrem mňa niet Boha pravého a spásneho. Obráťte sa ku mne a dosiahnete spásu, všetky končiny zeme. Lebo ja som Boh a nik iný! Na seba samého prisahám: z mojich úst vychádza pravda, neodvolateľné slovo: predo mnou sa skloní každé koleno, mne bude prisahať každý jazyk.“ „Len v Pánovi“ – povedia – „je spása a sila.“ K nemu prídu, a zahanbia sa všetci, čo sa mu protivia: v Pánovi dosiahnu spásu a slávu všetci potomci Izraela.

Kniha proroka Izaiáša 45, 6c-8. 18. 21d-25

„Zdá sa, že zasa bude slabá zima,“ povedal ocko a zamyslene pozeral na záhradu. Ondrík už vedel, čo tým otecko myslí. Už minulý rok mu vysvetľoval, že nám sa zdá niekedy zima veľmi krutá, keď vidíme, že vonku je fujavica a stromy sa ohýbajú pod náporom vetra. A ešte keď v diaľke zbadáme stádo srniek ako uteká po zasnežených poliach a v takom nečase. Otecko povedal: „ O ne sa neboj, zvieratá sú na zimu zvyknuté. Človek by v akom nečase zamrzol raz-dva. Ale oni sú prispôsobené vydržať aj krutú zimu. Ale tá už dávno nebola. Kedysi, keď som ja bol malý, napadlo aj meter a pol snehu. A teploty išli aj 30 stupňov pod nulu. V skutočnosti tvrdšia zima v našich krajinách je aj potrebná, lebo zem lepšie premrzne a potom je sypkejšia a lepšie sa obrába. Aj škodcovia rastlín v takej zime vyhynú a nie sú potom na jar a v lete premnožené.“ „Tak to by mi nenapadlo,“ pomyslel si Ondrej. Ale znie to logicky. A celkom mu aj prišlo ľúto, že „sa zdá, že zima bude zasa slabá“. Aj hokej mu už chýba. Veď snáď zo tri roky už jazero poriadne nezamrzlo. S touto myšlienkou sa včera ukladal do postele. Ráno, ako obyčajne hneď potom ako sa troška ponaťahoval, prikročil k oknu a odhrnul záves. A zostal stáť s otvorenou pusou. Slnko práve vychádzalo. V zimnom čase vychádza trocha neskôr ako v lete. Ale to bol pohľad! Nádhera. Pri zemi sa prevaľovala hmla, ale slnečné lúče prenikali cez ňu a všetko okolo sa nádherne trblietalo. Stromy aj tráva boli posypané drobulinkou srieňou a vytváralo to celé takú nádhernú atmosféru. Barborka to nazvala že: „nebeskú“. Kde sa to všetko vzalo za jedinú noc? Keď to potom riešil s ockom, ten mu dovysvetľoval, čo ešte nevedel. „Je to zmrznutá rosa,“ povedal ocko. „To viem, ale neviem odkiaľ sa vždy vezme toľko tej nádhery? V lete tie krásne guľôčky na alchemilke a v zime táto paráda. Akoby to z neba Pán Boh sypal.“ „Alebo anjeli,“ dodala Barborka a zasmiala sa pritom. „Deti, rosa je Boží dar. My si to u nás na Slovensku ani veru celkom neuvedomujeme a nevážime. Alebo lepšie povedané, ani nevšimneme, aká je úžasná. Keď budete starší, budete sa učiť, že rosa vzniká vtedy, keď sa stretne vo vzduchu teplý a studený vzduch. Vzduch je plný vody, aj keď sa nám to nezdá. A pri stretnutí dňa s nocou, lebo noc je väčšinou chladnejšia ako deň, vzniká rosa. Minule ste si to všimli, keď sme stanovali, navečer sme boli zrazu z ničoho nič mokrí. Ešteže nás oheň osušil. Keď rosa v zime zamrzne, vytvorí tieto nádherné ozdoby na stromoch, aké by človeku ani nenapadli. V lete zasa vo veľmi suchých krajinách, ako sú Izrael alebo Španielsko, je taká silná rosa, že nahradí v obdobiach sucha tak trocha aj dážď. Ráno prší zo stromov a zachráni aspoň niektoré rastliny a ostatné osvieži. Inak by neprežili, keď neprší aj niekoľko mesiacov. To je skrátka jeden z veľkých Božích zázrakov.“ Ondrej aj Barborka mali nad čím rozmýšľať. Obom sa im páčila najmä tá posledná ockova veta: Jeden z veľkých Božích zázrakov. Presne. Zázrak. Tak sa dnes ráno na to pozerali s obdivom, že skoro ani nestihli prípravu do školy. Cestou zo školy Ondrík ešte uvažoval o tejto téme. Spomenul si znova na ten verš, ktorý počul teraz v advente v kostole už niekoľkokrát. „Roste nebesia z výsosti“ alebo „rosou svojho Ducha“. Asi preto sa tam hovorí o tej rose. Lebo padá z neba a má nám pripomenúť, že aj všetko, čo máme v živote, je zhora. Z neba. A v advente tým ľudia vlastne hovoria, že túžia, aby im Pán Boh nadelil zo svojich darov. A najmä ten najväčší, aby mali v srdci Jeho, Božieho syna. Veď si stále pripomíname, že sa pripravujeme na jeho narodenie.

Úloha: Urobíme taký pokus. Skús si spomenúť, kde všade vzniká rosa u vás doma. Pomôžem ti, že je to v kúpeľni alebo v kuchyni. Najskôr sa spýtaj rodičov, či ti to dovolia a poraď sa s nimi, ako ju vyrobiť a skús to. Stačí pár kvapiek, nemusí to byť celý plný pohár. A potom si pripomeň nejaký zvláštny dar, ktorý si od Pána Boha ani nečakal a on ti ho dal. Ako sa povie: padol ti z neba. Možno to bol nejaký darček, možno podarená písomka v škole alebo nejaké potešenie, ktoré ti spôsobil kamarát alebo kamarátka v škole, alebo si na ulici alebo v prírode našiel niečo veľmi zaujímavé a pekné. To sú všetko dary zhora, ako taká rosa. A nezabudni za ne poďakovať pri večernej modlitbe a najmä za ten najväčší. Že na tento svet prišiel Boží syn, Pán Ježiš.