Ocko varí

Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou.“ Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel.

Evanjelium podľa Lukáša 1, 26-38

V noci, keď deti spali, udiala sa u Záhorských jedna udalosť, o ktorej sa deti dozvedeli až ráno, keď prišli do kuchyne. „Záhorskí majú tvrdý koreň a tvrdý spánok,“ povedala raz starenka a Ondrík si to zapamätal. No a veru dnes ráno si na to spomenul, keď vošiel do kuchyne a prekvapene si musel pretrieť oči, či dobre vidí. Ocko pripravuje raňajky. Čo-o-ó žeeé? Ocko pripravuje raňajky? „ Ocko, ty máš dnes dovolenku? Hovoril si,slov že máš dopoludňajšiu zmenu.“ „Ondrík, maminku som dnes v noci zaviezol do nemocnice.“ „Čo sa jej stalo? Počkaj, ahá, úplne som zabudol. Viezol si ju určite do pôrodnice.“ „Presne tak! Poď mi pomôcť s tými vajíčkami, vieš, aký som ja strašne šikovný kuchár,“ povedal ocko a zasmial sa. Snáď je všetko v poriadku, pomyslel si Ondrej, keď videl ako sa ocko zasmial. „Neboj sa, všetko je v poriadku,“ povedal ocko akoby cítil, čo sa chce syn opýtať. „Každú chvíľku by to malo byť, myslím to bábätko. Jejda! Ďalšie vajko prihorelo. Barborkááá, poď, prosím ťa, sem, ja som také nemehlo,“ povedal ocko. Ale Baruška ešte sladko spala. Veď je víkend a keď ju mamka nevydurila z postele a ocko má dosť práce s raňajkami, tvári sa, že ešte tvrdo spí. „Ukáž oci, ja to skúsim. Au, to je horúce!“ „Ty trdlo, ty si tuším tak isto šikovný ako ja. Nechaj to tak. Ukáž!“ ocko predsa len radšej pokračoval sám. „Skús ísť zobudiť tú našu mamkinu zástupkyňu,“ popvedal ocko. „Oci, ona nevstane, ja ju poznám, poslúchne len mamu. Aj to nie vždy,“ zamrmlal ešte pre seba. „Povedz jej, že maminka už je v nemocnici, myslím, že to ju zobudí.“ A naozaj, keď Barborka začula správu, otvorila oči hneď a pomerne rýchlo vyskočila z postele. Ale vzhľadom k tomu, že je „trocha spomalená“, ako to raz Ondrej vyjadril, chvíľku trvalo, kým zistila, kde večer zanechala ponožky, tepláky a niektoré iné kusy oblečenia. Ondrík zatiaľ zbehol dolu a pokračoval v rozhovore s ockom. „Oci, napadlo mi, že to musí byť úplne dosť zlé, keď niektorú maminku nemá kto odviezť do pôrodnice.“ Ocko prestal miešať praženicu a s prekvapením pozrel na Ondreja. „To ti ako napadlo?“ „To mi nenapadlo. Kdesi som to čítal. Že každé dieťa má mať otca a matku a keď niekde chýba, tak to nie je len smutné, ale aj zlé. Hlavne v takejto situácii. Ale aj inokedy. Jednoducho ocka ani mamku ti nenahradí nikto a nič. A dieťa to cíti.“ Ocko pozeral s údivom na chlapca. Kde sa to v ňom berie, pomyslel si. „Netušil som, že rozmýšľaš nad takýmito vecami Ondrík. Myslel som, že ťa zaujímajú len traktory, autá a matematika a fyzika. Ozaj, až teraz som si uvedomil, že ťa vlastne toho zaujíma dosť veľa. To je dobre. A som rád, že rozmýšľaš aj nad takýmito vecami. Je naozaj veľkým Božím darom, keď dieťatko vyrastá v rodine, kde je ocko a mama. Nie všade to tak je. Všeličo sa udeje medzi ľuďmi a sú to niekedy veľmi smutné príbehy, možno máš aj takých spolužiakov, ktorí nemajú rodičov. Niektorí jedného, niektorí oboch.“ Zrazu zazvonil telefón. Ocko rýchle nechal varechu na Ondríka a zdvihol. Chvíľu rozprával s niekým a pri tom mrkal veselo na Ondreja. Keď zložil, nechal ho chvíľu v napätí. „No, čo? Už sa narodila?“ Ocko ešte chvíľu naťahoval a potom zvolal. „Detí, máme malilinké dievčatko! Je zdravá, má 50 centimetrov a váži tri osemsto. Hurá, Bohu vďaka!“ V polovici schodov stál už aj malý Janík a, ako obyčajne, púlil veľké oči a opakoval „tri osemsto“. Barborka vykríkla radosťou, potom sa zháčila, urobila také to ňuch, ňuch s nosom a povedala: „Ocko, niečo tu strašne smrdí!“ „Jeejda, vajíčka. Ondrík, kde si?“ „Nechaj to na mňa,“ povedala Barborka, „ja to dorobím.“ „Barborka, vypni plyn a poď, ideme sa pomodliť. Musíme hneď poďakovať, že maličká je zdravá a aj maminka je v poriadku.“ Dnes asi prvýkrát bez slova a plní radosti všetky deti pribehli k stolu a každý poďakoval za to isté. A Pán Boh sa tešil, že mu to povedal každý z nich osobitne. Po modlitbe sa ocko spýtal. „Kto to ide oznámiť starečkovi a starenke?“ „Ja, ja!“ kričali všetci traja jeden cez druhého. Ocko mrkol na Ondríka a povedal: „Baruš a Janík, utekajte. Budete ako taký anjel Gabriel v Nazarete alebo anjeli v Betleheme, keď zvestovali narodenie Ježiška.“

Úloha: Možno aj vo vašej rodine to tak je, keď je maminka chorá alebo má pracovné či iné povinnosti, že si musíte v kuchyni alebo pri domácich prácach poradiť s ockom sami. Niekedy možno ani ocko nemôže. Berieme to ako samozrejmosť, že máme každý deň raňajky, obed, večeru… možno nám ani nenapadne, že to nie je samozrejmosť. Tvojou úlohou je pomôcť rodičom s prípravou jedla (je na tebe, či to budú raňjaky, obed, poobedňajší koláčik alebo večera) alebo to jedlo rovno aj pripraviť, prípadne rodičov pri jedle obslúžiť, pripraviť stôl….