Na návšteve

V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“

Evanjelium podľa Lukáša 1, 39-45

Chvíľku trvalo, kým sa Barborka a Janík zjavili naspäť v kuchyni. Celí zadychčaní zvestovali obaja. „Stareček aj starenka sa veľm tešia a že, aby si maminku pozdravoval, keď s ňou budeš volať. Že sa za ne obe modlia obaja. Presne tak to povedala,“ snažila sa správu zopakovať Baruška tak, aby na niečo nezabudla. „Dobre deti a teraz sadajte a ideme si dať tú prihoretú praženičku,“ povedal ocko a už niesol na stôl panvicu s obľúbenou raňajkovou dobrotkou rodiny Záhorských. Snažil sa pri tom napodobniť ladné pohyby profesionálnej servírky. No, vyzeralo to dosť smiešne. Pomedzi sústa, ktoré hltavo hádzali do úst, deti  rozprávali piate cez deviate. Keby tu bola maminka, tak by určite bolo počuť také to: „Pomaly, Ondrej! Barborka, trocha si pohni, pozri, koľko je hodín!“ Alebo: „Janko, pozri ako to okolo teba vyzerá, si ako prasiatko v chlieve!“ Ale vzhľadom k tomu, že maminka sa dnes ráno stará v nemocnici o bábätko, s ockom sa rozprávajú o kadečom a zdá sa, že on si ani nevšimne, že na stole je to naozaj tak troška ako v chlieviku. „Starenka ešte niečo povedala?“ spýtal sa dvoch malých poslov dobrej správy. „Dedko povedal, že by sme mohli prísť aj častejšie, že asi bývajú moc ďaleko,“ povedala Barborka. Aby ste tomu rozumeli. Rodinka Záhorských býva v jednom dome aj so starými rodičmi. Starenka so starečkom sú už dosť nevládni, prejdú ešte, ale obaja veľmi ťažko. Vzadu je prístavba, taká menšia, útulná a starí rodičia sú spokojní, že môžu byť blízko svojich detí a zároveň majú aj troška ticha a pokoja. Viete, deti sú niekedy dosť divoké a potrebujú niečo povedať hlasnejšie, hlavne také vety ako „Mamíííí, Barbora mi nechce požičať bicykeeeeél!“ alebo „Janko, poď sem, lebo ti dám poza uši!“ No. Uznáte, že to sa nedá povedať potichu. A tak je dobre, že stareček a starenka majú aj troška pokoj, keďže bývajú vzadu. Deti k nim prídu skoro každý deň, lebo u nich je vždy dobre a starenka robí vynikajúce drobňáky. Deti sa len tak zalizujú a maminka ich musí vždy krotiť, aby sa u starenky neprejedli. Stareček zasa vyrezáva z dreva a to sa páči zasa chlapcom, najmä ten krásny vyrezávaný Betlehem. Takže keď Baruška dnes ráno zopakovala starečkovu sťažnosť, že by mohli prísť aj častejšie, tak všetkým trom naraz prišlo na um, že sa včera za nimi vôbec nezastavili. Myslím ockovi, Barborke a Ondríkovi. Janík to nerieši. K starým rodičom príde rád, ale teraz má praženicu, síce troška prihoretú, ale nepočuje o čom sa „dospeláci“ bavia. „Tak to je chyba. A treba ju napraviť. Už sa vám to stalo viackrát, že ste ani nenakukli do prístavby. Viete čo? Mám taký nápad. Využijeme čas, že maminka nie je doma, ja mám dovolenku a pripravíme starým rodičom niečo na Vianoce. Nejaký darček. Môže byť?“ „Jasné,“ vykríkla Barborka a Janko sa od ľaku skoro zadrhol vajíčkami. Ondrík krátku chvíľu rozmýšľal a potom poznamenal: „Starým rodičom je veľmi ťažké niečo darovať na Vianoce, lepšie povedané, prísť na to, čo by si priali. Aj minule mi starenka hovorila, že jej už k šťastiu nechýba nič. Má starečka, peknú rodinu, má kde bývať, čo jesť a má svoje modlitby, kde nachádza pokoj. Zapamätal som si to úplne presne. Povedal som si vtedy, že tomu celkom nerozumiem. Ja by som chcel toľko všelijakých vecí a toto by mi asi nestačilo.“ Otecko sa naňho pozrel a povedal: „Páči sa mi tvoja úprimnosť. A máš pravdu, keď je človek starší a v živote nebol chamtivý, tak už ho nakoniec naozaj dokážu urobiť šťastnými i tie najmenšie a najobyčajnejšie veci. Veď presne to včera povedal aj starký, že by ste mohli prísť aj častejšie. Veď to je úplne obyčajná vec a vidíš, mal by z toho veľkú radosť. Keď dávame dary, tak nemusia byť veľké. Ale vyjadrujú, že toho človeka máme radi a keď mu darček prinesieme, znamená to, že sa s ním chceme stretnúť.“ Chvíľku bolo ticho. „Dobre,“ povedal ocko, „tak sme dohodnutí. Dnes si dáme záležať na návšteve u našich starkých. A skúste rozmýšľať aj nad tým, že sme sa tam neprišli natlačiť koláčmi, ale urobiť radosť. Viem, že starenku najviac poteší, keď vidí, ako vám chutia jej koláče, ale skúste sa troška zastaviť aj pri starečkovi a popýtať sa ho, ako sa má. Či ho niečo nebolí a tak. Viete, návšteva je tak troška vždy aj na to, aby sme druhému urobili radosť. A urobíme z toho takú malú detektívku. Keď prídeme od nich, spýtam sa vás, čo si myslíte, aký darček im dáme na vianoce. Skúste to vyskúmať, dobre ich počúvajte a dobre si všetko všímajte. Možno na niečo prídete. Dohodnutí?“ „Dohodnutí!“

Úloha: V týchto dňoch sa nedá ísť na návštevu, lebo je zákaz vychádzania. Možno by sme išli radi a začína nám to chýbať. Je to také malé pokánie za to, že niekedy sme mali ísť, nechcelo sa nám a tak sme sa na to vykašľali. Tak to skús inak. Máme predsa internet a telefón. Zavolaj alebo napíš niekomu, ale nie len tak. Nerozprávaj len zbytočné veci, ale prejav o neho záujem, to znamená, popýtaj sa ho, ako sa má, čo robí, na čo sa teší a čo ho trápi. Ako Panna Mária, keď išla pomocť tete Alžbete. Urobme, čo sa dá.