Čím len bude tento chlapec

Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou. Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“ Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“ Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.

Evanjelium podľa Lukáša 1, 57-66

Určite sa vás už niekedy niekto spýtal, čím by ste chceli byť, keď budete veľkí. Viete, čo odpovedať na takú otázku? Niekto odpovie na ňu hneď a úplne jasne vie, čím chce byť. Niekto odpovie aj viacero odpovedí, lebo si ešte nevie vybrať z toľkých ponúk, ktoré život prináša. Niekto odpovie, až keďchíľku porozmýšľa a niekto dokonca nepovie nič. Jednoducho nevie. Ja keď som bol malý, tak som chcel byť drevorubač alebo chovateľ koní. To sa mi vždy páčilo a to som aj vždy povedal, keď sa ma spýtali dospelí tú známu otázku. Možno som to vždy hovoril aj preto, lebo som sa kamarátil s Jožkom a on tiež vždy jasne odpovedal: „Drevorubač a chovateľ koní!“ Muselo to vyzerať asi aj trocha komicky, keď sme vždy v škole pani učiteľkám odpovedali my dvaja úplne rovnako. No, ale je pravda, že on sa naozaj stal drevorubačom a chovateľom koní. Aj u Záhorskáých sa dnes rozprávalo o tom , kto chce čím byť, keď vyrastie. Predchádzala tomu ale jedna udalosť. Janík išiel dnes s ockom zo škôlky, držal ho za ruku a zrazu sa oproti nim vynoril jeden ujo, ktorého všetci v dedine poznajú. Nie preto, že by ľudia často k nemu prichádzali, lebo by bol napríklad dobrý zámočník alebo stolár alebo čo ja viem, It-čkar. Skôr naopak. On sa zastavuje u veľa ľudí. A niekedy veľa rozpráva. Volajú ho Imro, ale v skutočnosti sa volá Milan. Nevedno prečo mu „prischla“ táto, dá sa povedať, prezývka. Ale je fakt, že pôsobil viac ako Imro, nie ako Milan. Aj dnes si čosi mrmlal pod nos a hneval sa na neposlušné decká, ktoré, aspoň nakoľko mu bolo rozumieť, nazval tuším „sopliaci“. Asi preto. lebo mu vadil ich nekontrolovaný krik. „Veď čo, ideme zo škôlky domov. To kričí každý,“ pomyslel si Janko. Keď už boli v bezpečnej vzdialenosti, Janko sa spýtal ocka: „Oci, je ten ujo zlý?“ „Zlý? To by som nepovedal. Aj keď sa ho ľudia boja. On vždy kričí. A rozčuľuje sa. Ale niektorí ľudia preto kričia, lebo sa sami niečoho boja. Možno si tak dodávajú odvahu. Aj keď sa to niekedy zdá naopak. Ale nie je zlý. Prečo sa pýtaš?“ Namiesto odpovede, ďalšia otázka. „A on vždy tak kričal?“ „Veru nie,“ usmial sa ocko. „Možno by si neveril, ale má toľko rokov ako ja. Chodili sme spolu do školy.Ppamätám si, že to bol najšikovnejší chlapec z triedy. Aj v učení aj na telesnej.“ „Má toľko isto rokov ako ty? Vyzerá ako starý dedko,“ povedal s prekvapením Janko. „A vieš prečo? Pre zlých kamarátov. Myslím si, že keby mu niekto vtedydávno v škole povedal, že raz bude chodiť po ulici a hnevať sa na malé deti a kričať po nich a bude z neho cítiť pálenku a cigarety, asi by sa tomu zasmial. A vidíš, dal sa dokopy so zlými kamarátmi a takto to dopadlo… ale v srdci nie je zlý, viem to,“ dodal ešte otecko. „Chcem byť dobrý,“ po chvíli premýšľania povedal Janík. Ocko si čupol k nemu tak, aby mu videl do tváre a povedal: „Janík, budem rád, keď si budeš pamätať, čo si teraz povedal. Vždy. A zapamätaj si, že Pán Boh to počuje. Aj tvoj anjel strážny to počul a určite ti pomôžu vytrvať, keď sa budeš za to modliť.“

Doma sa potom bavili aj so súrodencami o tom, kto chce čím byť. Ondrík a Barborka si skákali do reči, takže Janko vždy len začal vetu a nikdy ju nedokončil, lebo ich nevedel prekričať. Až sa skoro aj začal hnevať, ale napadlo mu, čo mu povedal ocko, keď sa dnes sklonil k nemu. Nadýchol sa a z celej sily zakričal: „Ja chcem byť,“ deti zmeraveli „dd-dobrý!“ dopovedal najmladší zo súrodencov. Deti sa pukali od smiechu. Ondrík medzi záchvatmi smiechu reval: „To budeš potrebovať vysokú školu,“ a zasa hulvátsky smiech. Ako takí súrodenci. Ocko počúval za dverami. Keď vošiel, trocha stíchli. Janko sa červenal od jedu za stolom. „Deti, aj mne to bolo smiešne, ako to Janko povedal. Z neho asi raz bude cirkusant, vie tak nádherne zabávať druhých ani o tom nevie.Skrátka, má to v sebe. Ale on to myslel vážne. Dnes sme sa o tom rozprávali a zaumienil si, že chce vytrvať v dobrom, tak ako sľúbil Pánu Bohu a aj svojmu anjelovi strážnemu. Určite mu pomôžu. A to je to najdôležitejšie a najkrajšie povolanie.“

Úloha: Máme už len dva dni do Vianoc. Možno sa ti už podarilo rozlúštiť vetu, aj keď ti ešte tri písmenká chýbajú. To je dobre. Aby si si našiel aj darček pod stromčekom, čakajú ťa ešte dve úlohy. V dnešnom príbehu sa hovorilo o povolaní. Aj svätý Ján a aj Pán Ježiš mali svoje poslanie v živote a splnili ho presne tak, ako to od nich chcel Pán Boh. Aj oni boli kedysi malí chlapci, deti, a hrali sa tak ako ty. Aj ich vychovávali rodičia a aj oni museli poslúchať a tak sa pripravovať na to, čo ich v živote čaká. U Záhorských sa tešia, lebo by zajtra mala prísť mamička s bábätkom z pôrodnice. A tak vedia, že musia všetko vyupratovať a pripraviť, aby malej nič nechýbalo a aby sa cítila dobre. To je radosť. Predstav si, že Pán Ježiš príde k vám domov ako malé miminko. Ako by si sa pripravil, keby ho mali priniesť do tvojej izby a tam by si sa mal oňho starať?

1. Máš už v izbe poriadok? Daj si dnes záležať, aby v nej cez sviatky bol. .

Ale, čo je ešte dôležitejšie, my vieme, že Pán Ježiš chce prísť do nášho srdca. Máš už v srdci poriadok? Čo to znamená? No či tam nie je žiaden hriech. Ak už chodíš na svätú spoveď, tak si sa už možno vyspovedal.

2. Ak nie, aspoň si pospytuj svedomie, napíš si hriechy na papier a potom ich oľutuj pri modlitbe. Rodičia ti s tým pomôžu.