- úloha
Keď Ježiš odchádzal, išli za ním dvaja slepci a kričali: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ Keď potom vošiel do domu, slepci prišli k nemu. Ježiš sa ich opýtal: „Veríte, že to môžem urobiť?“ Oni mu odpovedali: „Áno, Pane.“ Tu sa dotkol ich očí a povedal: „Nech sa vám stane, ako ste uverili.“ A oči sa im otvorili. Ježiš im pohrozil: „Ale nech sa to nik nedozvie!“ No oni šli a rozprávali o ňom po celom kraji.
Evanjelium podľa Matúša 9, 27-31
Pán Ježiš daroval dvom slepcom zrak. Aj nám dáva Pán Boh veľa darov, ktoré máme na každý deň a je ich naozaj veeeľká kopa. Prvý a najväčší je vlastne ten, že sme sa vôbec narodili. Jedného dňa maminka prišla domov z pôrodnice a ocko a možno aj naši starší súrodenci nakúkali do malinkej perinky a opatrne, aby nás neprebudili, si šepkali: aká je krásna… alebo aký je krásny! To ale nie je všetko. Narodili sme sa do rodiny, kde máme otca aj mamu. Nie každý ich veru má. Sme zdraví a máme každý deň čo jesť. A môžeme chodiť do školy, aj keď tá by nám niekedy až tak nechýbala, však? Hlavne, že sme s kamarátmi. Ale to sú všetko nádherné každodenné darčeky. Barborka si dnes uvedomila, že je tu ešte jeden, na ktorý zabudla, lepšie povedané nikdy jej ani neprišlo na um, že je to tiež dar. Za maminku, ocka a súrodencov ďakuje každý deň. Ale dnes ráno vstala z postele a ani nevie prečo, pocítila takú zvláštnu radosť. Možno že to bolo preto, lebo vonku snežilo. Keď však vbehla do kuchyne a všetkým zvestovala správu o snehu, stretla samé zamračené tváre. Také mrzuté. Ondrík čosi odvrkol, že to už vie hodinu, lebo nie je spachtoš a doplnil informáciu, že ak si nevšimla, ešte si opakuje učivo na písomku. Janík plakal, lebo zakopol o posteľ, keď utekal k oknu, a maminka tiež bola z toho hluku akási nervózna. A tak aj Barborka na chvíľu podľahla tejto pochmúrnej nálade. Ale naozaj len na chvíľu. Takto by to nemalo byť, hútala. Vždy nemôže byť dobrá nálada, ale keď sa mračíme pre také drobnosti, ako je písomka, boľavý palec alebo mrzuté tváre okolo, tak s tým treba čosi robiť, život je predsa krásny dar. Nebudem k tomu pridávať svoju zamračenú tvár a náladu aj ja. Začala od Janíka. Videla, že mama už nemá toľko času, aby sa venovala jeho boľačke, a nakoniec, bola to skôr jeho ľútostivá povaha ako bolesť, čo ho rozplakala. Vystrúhala najskôr vážnu tvár a začala ustarostene: „No čo, ty moje chúďa, ukáž, pofúkam ti tvoj malíček.” Zohla sa a fúkala a fúkala a fúkala až bola celá červená. Janík to už nevydržal a na celú izbu sa rozosmial: „Baruš, keby si sa videla ako vyzeráš!” To už nevydržal ani Ondrík, ktorý jedným okom sledoval celú scénku. No a keď sa pridala svojím úsmevom aj mamina, tak nakoniec to bol krásny obrázok vysmiatej rodinky, o ktorej by nik netušil, že ešte pred chvíľou boli všetci zamračení ako bubáci. Barborka cestou do školy rozmýšľala. Ako málo stačí. Dar, ktorý sa volá úsmev, majú predsa všetci ľudia. A iba ľudia sa dokážu usmievať. Začať s tým je ako hrať domino. Stačí jeden a o chvíľu už sa smejú všetci.
Úloha: Skús sa zajtra jednoducho usmiať. Najkrajší dar to bude vtedy, keď aj pre teba to bude ťažké. Usmej sa napríklad vtedy, keby si sa najradšej nahnevane zamračil. Alebo sa usmej na niekoho, na koho nebudeš mať vôbec chuť sa usmiať. Pán Boh to vidí a v Biblii nám zanechal odkaz: “Veselého darcu miluje Boh.”
