Toto hovorí Pán, Boh, Svätý Izraela: „Sionský ľud, čo bývaš v Jeruzaleme, ty nebudeš plakať ustavične. On sa iste zmiluje nad tebou, keď budeš volať o pomoc; odpovie ti hneď, len čo počuje tvoje volanie. Pán vám dá chlieb úzkosti a vodu súženia; no tvoj učiteľ sa už skrývať nebude, tvoje oči uvidia svojho učiteľa. A ak sa odchýlite napravo alebo naľavo, tvoje uši budú počuť za sebou hlas: ‚Toto je cesta, kráčajte po nej!‘ On zošle dážď tvojmu semenu, ktoré zaseješ do pôdy. A chlieb, plod zeme, bude výdatný a záživný. V ten deň sa bude pásť tvoj dobytok i baránky na šírych pastvinách; tvoje voly a osly, čo obrábajú zem, budú žrať obrok miešaný, previaty sitom a lopatou. Na každom vysokom vrchu, na každom vyčnievajúcom kopci budú tiecť vody v potokoch v deň veľkého vraždenia, keď budú padať veže. Svetlo mesiaca bude ako svetlo slnka a svetlo slnka bude sedem ráz také ako svetlo siedmich dní v deň, keď Pán obviaže ranu svojho ľudu a vylieči jeho miesta boľavé.“

Iz 30, 19-21. 23-26

Včera ráno napadol prvý sneh. A to bolo radosti, keď Barborka všetkých rozosmiala svojimi nafúknutými červenými lícami pri záchrane malého pacienta a dobrá nálada vydržala jej aj ostatným, zdá sa, celé doobedie. Navečer, keď sa začalo stmievať bolo ale zrazu všetko preč. Najskôr sneh a potom aj dobrá nálada. Ale nie u všetkých. Iba Barborka dáko posmutnela. Ale počasie nebolo príčinou. Hútala nad tým, ako vždy. Je to záhada. Nič sa až tak nezmenilo a predsa sa všetko zmenilo. Čo počasie… veď zajtra alebo o týždeň bude zase bielo. A bude sniežiku ešte viac. Prečo mi je teda tak zvláštne clivo? Nevedela na to prísť. Ale po chvíli predsa len na niečo prišla. Spomenula si, že minule jej pomohla taká malá náhoda práve vtedy, keď mala smútok na srdci. Hľadala pri tom jednu krabičku a zaklopala aj na starenkinu izbičku. Starenka Boženka! To je osôbka. Vždy má na ňu čas. A ona aj teraz na ňu skoro zabudla. Rozbehla sa domov, vybehla po schodoch a zaklopala ako najjemnejšie dokázala. Sama pri tom rozmýšľala, prečo vlastne klope tak potichu. Starenka sa predsa nikdy nesťažovala, že by jej klopanie vadilo. Možno je to preto, že je taká pokojná a vždy počúva. V izbičke s ňou je vždy tak dobre. Vždy je tam taký poriadok, v kútiku je malá kaplnka so svätými obrázkami, krížom a tróni tam sviečka. A v zime je tam tak teplúčko. Barborka vošla. Stará mama vstala a objala ju. Potom jej chytila tvár do dlaní, zadívala sa na ňu a spýtala sa: „Baruška moja, čo ťa trápi?” Ako to len uhádla? Starenka to vždy uhádne. „Starenka ja práve vôbec neviem, čo ma trápi. Len mám na duši taký čudný smútok.” „Viem, viem, Barborka moja, aj ja to niekedy mávam.” „Nie, starenka, ty sa stále usmievaš!” „Áno, ale usmievať sa dá aj vtedy, keď ťa srdce bolí ani nevieš z čoho. Svet okolo to potrebuje.” „Starenka, ty si taká dobrá. Neviem, ako to robíš, ale povedala si mi len pár viet a už mi je lepšie. Myslím, že keď budem od teba odchádzať, budem mať už na tvári široký úsmev.” Starenka chvíľu rozmýšľala akoby si nebola istá, či bude Barborka vedieť pochopiť, čo jej chce povedať: „Vieš, Barborka, pokoj je Boží dar. Ak ho máme v srdiečku, môžeme ho rozdávať aj druhým ľuďom. Ale on sa tam nedostane len tak sám. Pozri sa na tento oltárik, kde mám krížik, sväté obrázky a sviečku. Vždy keď sa modlím, tak ju zapálim. Aby bolo svetlo aj v mojom srdci. Musíš sa veľa modliť a vždy budeš mať svetlo v srdci.” Barborka si to zapamätala. Keď prišla do svojej izby, hneď sa pozrela na krížik, ktorý má nad stolíkom, kľakla si a prosila Pána Ježiša, aby už nikdy nebola smutná ani nevie z čoho.

Úloha: Máš vo svojej izbe nejaký svätý obrázok alebo krížik? Mal by tam byť. Ak nie, vypýtaj si od niekoho a nezabudni sa pomodliť. Keď budeš s vierou prosiť, Pán Ježiš ti dá pokojné a radostné srdce plné svetla. On je dobrý pastier, ktorému záleží na ovečkách, keď vidí, aké sú niekedy sklesnuté. Tvojou úlohou je pomodliť sa za seba alebo niekoho, keď si videl, že bol smutný. Spomeň si na to. Pokoj a svetlo v duši dáva Pán Ježiš.