Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna. Prorok Izaiáš napísal: „Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu. Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!‘“ Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med. A hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“

Evanjelium podľa Marka 1, 1-8

Za záhradkou Záhorských je kúsok poľa a potom za ním krásny borovicový lesík. Na poli hlavne v máji chlapci pozorujú zajace a niekedy aj bažantov. Ale tie zväčša rýchlo ufrnknú, vydávajúc pri tom taký zvláštny zvuk akoby sa ani nechceli schovať, ale skôr  aby si ich každý všimol. Chlapci nikdy neprišli na to, prečo to tak je. Iba nad tým špekulujú. Predsa každý, kto sa chce skryť, robí to tak, aby ho nik nevidel a nepočul. A bažanty? Tie ale narobia pri tom rámus! Keby aspoň pekne spievali ako slávik alebo škovránok. Ale oni hrkocú ako žlna. Ozaj žlna! To je druhý taký prípad. Tá má tiež veľmi zvláštny hlas. Ale o tom sme nechceli hovoriť. A vlastne aj troška áno. Niekto robí rámus a niekto je zas až moc potichu. A to je niekedy dosť strašidelné. Ondrík s Janíkom sa dnes vybrali preskúmať nový neznámy kúsok lesa. Najskôr sa vypýtali od mamičky a tá im to dovolila, lebo počasie, aj napriek ranným mrazíkom, je dnes celkom slnečné. Ondrík vedel presne, čo chce dnes preskúmať. Všimol si, že do Tesca chodí jeden ujo, ktorý vyzerá veľmi zvláštne. Ľudia ho majú za čudáka, je celý zarastený a tak troška aj špinavý. Keď o ňom chlapci v škole hovorili, tak sa pri tom smiali. Ale ako vždy pri takýchto témach, Ondríkovi sa zdalo, že sa smejú aj zlomyseľne a trocha aj nasilu. Nepáčilo sa mu to. Všimol si, že ten starký má v očiach taký zvláštny smútok, ale aj čosi veľmi pekné. Skôr by povedal, že dobré. Ale to sa dá ťažko povedať, čo to je. Ale neznášal, keďsa niekto posmieval a hlavne, veď toho starca ani nikto poriadne nepozná. No a toto chce preskúmať! Minule ho tak trocha stopoval, alebo skôr sledoval a všimol si, že ide s nákupom do lesíka. Bál sa tam ísť sám. Janík mu asi moc nepomôže, keby sa to zvrtlo, ale hoci je to zvláštne tento škôlkar a jeho prítomnosť mu dodávali akúsi istotu. A nakoniec, vedel, že keby k tomu došlo, nevedel by, čo sa ujka spýta. A Janík, ten moc nerozmýšľa. A určite povie hneď, čo si myslí. A tak išli. Ondrík tušil, kde ho nájde, lebo chodník bol dosť „vychodníkovaný“ a možnosť bola vlastne len jedna na tých rovinách. Určite bude niekde za zásypom. A presne tak aj bolo. Vybehli na násyp a Ondrík sa začal obzerať. Janík sa už-už išiel vyzvedať, čo tu tak jastrí ako námorník na sťažni, keď sa zrazu ozval hlas za ich chrbátmi: „Ahoj chlapci, vari ste sa nestratili?“ Ondrík stŕpol a Janík zareagoval presne ako to mal Ondrík naplánované pre núdzový stav: „Ále ujo, tu sa nedá stratiť. A vy?“ Teraz pre zmenu onemel strýc. S takým smelým a bystrým chlapcom si už veru veľmi dávno nepobesedoval. „Nno, ja tu bývam.“ „Tuúú? Veď tu sa nedá bývať.“ „Ale chlapče, bývať sa dá všelikde na tejto zemi. Veď Pán Boh nám ju dal na to, aby sme na nej bývali. A príroda, to sú najkrajšie izby tohoto nášho domova. Aj keď verím, že v nebi bude ešte nekonečne krajšie“. Ondríkovi sa zapáčil tento starký. Keď tak pekne vyslovil slová Pán Boh a nebo, cítil, že ten dobrý pohľad, ktorý videl pri Tescu, keď sa im stretli oči, išiel práve z jeho dobrého srdca. Trocha sa samozrejme ešte bál, ale už to bolo iné. „Poďte sa pozrieť, ak chcete vidieť.“ pozýval ich starký. A vôbec nečakal ako sa rozhodnú, len sa pustil smerom k svojmu obydliu. Chlapci čakali všeličo, ale teda toto naozaj nie. Po asi sto metroch za násypom zbadali malú zemľanku, taký drevený prístrešok, v ktorom sa nedalo ani postaviť. „Ujo, a to naozaj tu bývate?“ „Áno, už niekoľko rokov.“ „Aj keď je vonku zima, väčšia ako teraz?“ „A veru, aj v oveľa väčšej zime som tu vydržal. Zima nie je až taký veľký problém, keď mám steny dobre upchaté a, pozrite sa, kúriť sa tu dá.“ „Tééda, ozaj.“ Ondrík obdivoval ako dômyselne to má starký zariadené. Aj keď veľmi chudobne. Ale hneď rozoznal, že ten ujo bude aj veľmi šikovný. „A prečo tu vlastne bývate? Nemôžete ísť domov?“ Ujo sa zasmial: „Nemám domov, toto je môj domov. Ale ja som spokojný. Veľa ľudí trpí, lebo nemajú, kde bývať a sú odkázaní na pomoc iných. Naozaj by neprežili sami. Ale ja som troška iný prípad. Mal som ženu, veľmi dobrú a prežili sme spolu krásny život. Ale Pán Boh si ju zavolal k sebe a nemali sme deti. Bolo to pre mňa ťažké, keď som stratil ešte aj ju. Potom som sa rozhodol, že všetko, čo mám, rozdám. A bolo toho dosť, boli sme bohatí. Ale peniaze mi nikdy nepriniesli pokoj do srdca, ktorý mám teraz. Všetko som rozdal. A išiel som, kam ma nohy viedli, a tak som teraz tu. Niektorí ľudia sa mi smiali a niektorí si ťukali na čelo.“ „Ujo, my vás zoberieme k nám!“ oznámil Janík. Ondrík sa naňho pozrel najskôr s prekvapením, potom trocha aj s výčitkou. Vedel, že to nebude také jednoduché. „Si dobrý chlapec. A ďakujem ti, že si ma pozval k vám. Ak rodičia dovolia, možno vás niekedy navštívim. Ale ja som tu rád. Možno ma Pán Boh zavolá niekam inam, ale viem, že teraz mám žiť tu. Aj keď neviem celkom prečo, ale tak mi to ukázal.“ „Ujo, ale ľudia by mali žiť v domoch, nie takto. Ja tomu nerozumiem.“ povedal janko a tváril sa pri tom veľmi mudrácky. „Janko, (až neskôr sa Janík čudoval, odkiaľ vedel jeho meno) Pán Boh určite nechce, aby všetci ľudia žili v takejto chudobe. Ale odo mňa to chce, to viem určite. Nie je na tom nič zlé, keď ľudia majú veci, ktoré si môžu dovoliť, ale viem, aké je to nebezpečné, keď si myslia že ich to urobí šťastnými. Možno aj preto tu bývam, aby sa pýtali, prečo tu tak bývam. A aby som im mohol povedať, že v tomto tichu počujem, čo mi Pán Boh hovorí a tiež že peniaze robia ľudí skôr nešťastnými ako šťastnými. Kedysi som ich bral strašne vážne a dnes sa im smejem.“ Krátku chvíľu bolo ticho. Ale potom večer v posteli Ondrík ešte dlho nemohol zaspať. Tatkovi a maminke to všetko chcel porozprávať až zajtra, ale Janík to už všetko vytrúbil. Bol to silný zážitok. Taký ujo, špinavý, otrhaný, chudobný, ale taká dobrota z jeho pohľadu a toľko múdrych vecí počul, ktoré mu za tú krátku chvíľu povedal.

Úloha: Aj o Jánovi Krstiteľovi sa píše, že sa nikdy nestrihal ani neholil, a nosil odev z veľmi drsnej ťavej srsti. Asi nevyzeral veľmi príťažlivo. Ale počúvali ho tisícové zástupy ľudí. A on im hovoril: Robte pokánie. Zmeňte sa, nebuďte lakomí a zlí. Ak si to robil, začni robiť presne naopak. Čo by si mal zmeniť, aby v tvojom srdci mohol bývať Pán Boh? Aby sa tam zmestil? Možno treba odtiaľ vyhodiť všetko, čím je tvoje srdce zapratané. Možno je to lakomstvo, keď nechceš niečo podarovať alebo ani požičať. Vzdaj sa niečoho, čo ti bude veľmi ťažké a čo máš veľmi rád. Možno je to niečo, na čo často myslíš, možno hračka. A zaumieň si, že nechceš mať doma ani jedinú vec, s ktorou by si sa nevedel podeliť.