10. úloha

Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou.“ Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel.

Evanjelium podľa Lukáša 1, 26-38

8. decembra sa v kostole číta o tom, ako anjel Gabriel zvestoval Panne Márii, že bude mamou Pána Ježiša. Barborka v kostole pozorne počúvala. Keď išli celá rodinka po sv. omši domov, spomenula si na radostnú príhodu, ktorá sa udiala niekedy v lete. Aspoň tak sa Barborke zdalo. Maminke bývalo vtedy často zle a celá bola taká nejaká zmenená. Barborka začala mať o ňu strach. Už viackrát sa stalo, že mamičke bolo zle a všimla si tiež, že sa potom s ockom o tom rozprávali, ale akoby sa nič vážne nedialo. Dokonca ich počula, ako sa zasmiali. Predsa však mala obavy. A raz sa rozhodla, že sa to maminky spýta. Ale až poobede. Ráno je aj tak vždy frmol. „Maminka, už je ti dnes lepšie? Vieš, bojím sa o teba, často ti býva zle.“ spýtala sa Barborka a čakala na pohladenie. Maminka ju vždy pohladí, zvlášť, keď urobí niečo dobré alebo pekné. Tak krásne vie pohladiť iba maminka. „Barborka, to je pekné, že si taká všímavá. Nemusíš mať strach, všetko je v poriadku.“ povedala to akosi pološeptom. Barborka na ňu pozerala uprene a stále akosi spýtavo, akoby cítila, že maminka jej nepovedala všetko. „A si úplne zdravá?“ spýtala sa to, lebo sa jej zdalo, že je predsa poslednú dobu akási… iná. A všimla si až teraz, že ju stále hladí po vlasoch. Potom sa troška k nej sklonila a povedala: „Barborka, včera sme sa s ockom rozprávali, že vám to povieme až keď príde čas, ale asi si si všimla na mne nejakú zmenu. A včera sme si povedali, že je naozaj najvyšší čas vám to oznámiť. Ak Pán Boh dá, na Vianoce ten najkrajší darček v našej rodine bude malá Hanka. Čakáme bábätko.“ Barborke sa rozžiarili oči a vykríkla: „Ježiško! Príde malý Ježiško!“ „Psst! Nekrič!“ maminka to povedala akoby sa bála, aby sa tá správa nerozbila ako vzácna sklenená váza. „Zatiaľ to chlapcom nehovor. Tebe som to povedala, lebo viem, že ty tomu budeš rozumieť troška viac. Chlapci majú autá a traktory.“ šibalsky na ňu mrkla. Barborka sa musela večer veľmi ovládať, aby tú radostnú správu nevykríkla aj Ondríkovi a Janíkovi. Večer po spoločnej modlitbe ocko oznámil aj chlapcom, že budú mať malú Hanku. Janík vypúlil oči a kládol maminke také čudné otázky. Ondrík sa potešil, ale nebola to taká divoká radosť ako keď sa správu dozvedela Barborka. Tak ako vtedy v lete, aj teraz, keď už sa čas Vianoc blížil, si Barborka večer v izbičke zažala svetielko, kľakla si a ďakovala za tento darček, o ktorý ani neprosila, ani ešte neprišiel. Ale tak si to myslela. „Pane Ježišu, ďakujem ti, že si ma stvoril. A malú Hanku, ktorú nosí maminka v brušku. Nech je zdravá.“ a prežehnala sa zvlášť sústredene.

Úloha: Zapáľ si svetielko alebo sviečku a poďakuj dnes Pánu Ježišovi za dar života, že si tu a že máš rodičov.