Tak ako obyčajne v sobotu, keď sa Gabrielovej mame zdalo, že je jej syn už príliš dlho pri počítači, zavolala svojej susede, či môže ísť jej dcéra Lucia s Gabrielom von. Gabo chvíľu protestoval, že musí dohrať hru a že mama tomu nerozumie, ak to považuje za nedôležité, ale nebolo mu to nič platné. Dospelí majú skrátka vždy posledné slovo. V tomto sa podobajú na kráľov a prezidentov s plnou mocou. Preto sa aj teší na to, až bude dospelý. Nebude si myslieť, že má vždy pravdu a hlavne nebude svojim deťom zakazovať hrať počítačové hry. Ešte to tak! Ba práve naopak, bude ich hrať s nimi. Gabo si v hlave spisoval zoznam hier, ktoré bude v budúcnosti hrať so svojimi deťmi a preto mu obliekanie trvalo tak dlho, že sa neobišlo bez maminho dohovárania. Keď vyšiel von, Lucia už naňho čakala pred domom. Stála však otočená chrbtom a pozorovala zvláštny dom oproti, v ktorom býval jeden starý pán, ktorý zriedkakedy vychádzal von. Deti ho volali pán Divný, lebo keď sa naňho raz pýtali rodičov, povedali len: on je jednoducho taký divný, radšej sa mu vyhýbajte. Vyhýbať sa mu nebolo ťažké, keďže svoj dom takmer vôbec neopúšťal. O to viac ten dom deti priťahoval.

„Zdalo sa mi, že sa pohla záclona,“ povedala Lucia namiesto pozdravu. Gabriel sa rýchlo vrátil z výletu do budúcnosti a oznámil Lucii, že dnes nemá čas špehovať pána Divného, lebo ho mama poslala kúpiť na vianočné trhy pečené gaštany.

„Máme sa ísť pozrieť na rozsvietenie vianočného stromčeka a kúpiť gaštany,“ oboznámil Gabo Luciu s programom ich spoločného sobotného popoludnia.

„Čože? Už dnes rozsvecujú stromček? Veď ešte nenapadol žiaden sneh! A ešte stále chodíme do školy! To mám akože okolo toho stromčeka chodiť každé ráno do školy a ani sa pri ňom nezastaviť? Veď to je príšerne smutné.“

Totiž. Ešte sa nestihla poriadne rozhorieť ani prvá sviečka na adventnom venci a všade okolo už boli Vianoce. Z rádií kričali vianočné pesničky, časopisy ponúkali tipy na darčeky pod stromček, obchody boli plné svetielok a saloniek, námestia zdobili vianočné stromčeky…  skrátka svet už v plnom prúde veselo a nahlas oslavoval Vianoce.

„Ale prosím ťa. Môžeš sa pri ňom zastaviť, len musíš stihnúť prísť včas do školy. Privstaneš si, no a čo. Ja sa napríklad celkom teším. Lebo to znamená, že Vianoce sú už blízko.“

„Veď aj ja mám rada Vianoce, mám ich zo všetkého najradšej, ale mne sa zdá, že Vianoce nie sú až tak blízko, mne sa ti zdá, že až tak za mesiac. A to je dosť dlhá doba.“

Je známe, že deťom čas plynie inak ako dospelým a že mesiac je pre ne niečo ako pre dospelých celý jeden rok. Je tiež známe – a Gabriel s Luciou neboli výnimky – že deti zbožňujú Vianoce. Dokonca viac ako počítačové hry a špehovanie podozrivých ľudí žijúcich v podozrivých domoch.

Rozsvietil sa stromček a predávali sa aj gaštany aj perníčky a všelijaké iné maškrty, aj všakovaké obrázky, hračky, hrnčeky a k tomu všetkému zneli rolničky a takmer anjelské hlasy.

S akýmsi čudným neznámym pocitom kráčali naši dvaja kamaráti nezasneženou ulicou. Vyzerá to, že už sú tu Vianoce, ale vlastne nie sú. Vyzerá to, že sa ešte načakajú.

Keď sa lúčili, Gabriel si uvedomil, že cestou domov zjedli s Luciou všetky mamine gaštany a k neznámemu pocitu sa razom pridal aj dokonale známy strach, že ho mama vyhreší.

ÚLOHA: Zober si z domácej knižnice Bibliu alebo si od niekoho požičaj, prípadne popros rodičov, aby ti ju vyhľadali na internete. Budeš ju k ďalším úlohám potrebovať.