„Ktovie ako dlho sa môžeš pozerať anjelovi do očí?“ položila Lucia otázku a položila ju veľmi pomaly, za každé slovo kládla krátku medzeru akoby dúfala, že než vetu dokončí, príde na odpoveď. Nad podobnými vecami rozmýšľala celkom často, podľa jej rodičov azda aj trochu pričasto. Gabrielovi to neprekážalo, bavili ho tieto jej otázky, bavilo ho vymýšľať si odpovede a tváriť sa, že veď to je jasné. „Chcel by som raz nejakého stretnúť. Potom ti poviem, ako to je, ale myslím si, že to bude tak 5 minút maximálne.“

Cestou do školy sa na chvíľu zastavili pri stromčeku na námestí. Trónil na ňom veľký anjel s transparentom, na ktorom bolo napísané: Gloria in excelsis Deo et in terra pax hominibus bonae voluntatis.

„Keď ho stretneš, spýtaj sa ho aj čo znamená ten nápis,“ povedala Lucia pri pohľade naň.

„Možno to bude odkaz pre moju sesternicu. Tá sa volá Glória.“

„To je ale zvláštne meno pre sesternicu. Ja by som tak nazvala možno rybu v akvárku, ale nie sesternicu. A prečo by jej vlastne niekto dával odkaz na stromček?“

„Neviem, to mi len tak napadlo,“ priznal Gabriel.

„Skôr to vyzerá ako odkaz pre všetkých, čo si ten nápis prečítajú. Ale musia vedieť, čo to znamená. Ja keby som stretla anjela, tak sa ho spýtam najprv, čo znamená ten nápis a potom čo to má akože byť za poriadok s tými Vianocami,“ rozmýšľala nahlas Lucia. „A dala by som si slnečné okuliare, aby som sa s ním mohla rozprávať dlhšie ako 5 minút,“ dodala.

Deti začuli hlasné mrmlanie, ktoré ich vytrhlo z myšlienok o nebeských bytostiach a latinských nápisoch a uvedomili si, že by sa mali ponáhľať do školy. Mrmlanie patrilo pánovi v klobúku, ktorý bol taký pohrúžený do čohosi, čo nebolo vonkajší svet, až sa takmer zrazil s deťmi.

„Hej, detiská, čo sa tu mocete, takmer som spadol,“ posťažoval sa pán.

„My sa tu nemoceme, my prosím pekne ideme do školy,“ bránil sa Gabriel.

„Mne sa zdá, že stojíte a nie že idete. A keď už sme pri tom, dám vám hádanku. Viete, ja som hádankár, vymýšľam hádanky a občas krížovky, osemsmerovky a podobné záležitosti. Ale to vy ešte asi nepoznáte.“

„Samozrejme, že poznáme, prečo by sme nepoznali,“ odpovedala trochu urazene Lucia a napadlo jej, že tento pán by mohol poznať odpovede na rôzne otázky a možno by vedel vyriešiť aj nejaké záhady, keď už je ten hádankár. O takom povolaní v živote nepočula a bola rada, že má tú česť sa s nejakým hádankárom stretnúť.

„Tak to pardón, nechcel som sa vás dotknúť. Ale poďme priamo k veci, moja hádanka znie: beží to, ale nemá to nohy, čo je to?“ spokojný sám so sebou sa hádankár uprene zadíval na deti.

„Ale veď to je ľahké, to vie každý,“ vyhŕklo z Gabriela a spokojnosť z hádankára razom vyfučala ako vzduch z prasknutého balóna.

Namrzene sa chystal odísť, ale Lucia ho nenechala. „Môžeme vám aj my dať hádanku? Vedeli by ste nám povedať, čo znamená ten nápis, ktorý drží anjel hore na tom transparente na stromčeku?“

„Čo? Na akom transparente?“ namrzene odvrkol hádankár. Zdvihol oči a prekvapene pozeral na stromček, ani čo by ho prvýkrát zbadal. „A čo som ja nejaký latinčinár? Je pravda, že do krížoviek občas dávam latinské výrazy, ale to sú také, ktoré má každý poznať. A vôbec, to nie je žiaden transparent. Čo sú toto za výrazy, že transparent?“

„A neviete nám aspoň povedať, či už sú Vianoce alebo kedy budú tie pravé alebo ako sa to pozná, kedy sú vlastne Vianoce?“ nedala sa odbiť Lucia.

Hádankár sa na ňu pozrel akoby sa práve zmenila na nejakého prehistorického tvora, od ktorého treba čo najrýchlejšie uniknúť. „Vám sa zdala moja hádanka ľahká a vy mi dáte takúto otázku. No to už mi je len záhada, Vianoce. To predsa každý vie. Dokonca si myslím, že nad tým ani nikto nepotrebuje rozmýšľať, lebo to už všetci vedia.“

Deti sa potešili, že dostanú odpovede, ale hádankár sa pratal preč. „Počkajte, ale veď ste nám nič nepovedali,“ snažil sa ho zadržať Gabriel.

„Pozorujte, pýtajte sa a uvidíte,“ zakričal na odchode hádankár a zmizol aj so svojím klobúkom rýchlejšie ako prišiel.

„Pozorujte, pýtajte sa a uvidíte,“ zopakovala Lucia. Prečo tak nejasne odpovedal?

„Lucka, veď my prídeme neskoro do školy, bude zle!“ Gabo chytil Luciu za rukáv a pomáhal jej, aby bežala rýchlejšie. Zobral jej aj školskú tašku, aby sa jej lepšie bežalo, no aj tak nestihli prvé zvonenie a museli v škole vysvetľovať. Lenže vysvetlite dospelým, že ste sa zarozprávali s hádankárom a že to bolo veľmi dôležité.

Úloha: