Na adventnom venci už horela tretia sviečka a na rozdiel od ostatných troch fialových, bola ružová. Gabriel, Lucia, ich rodičia aj ich súrodenci išli ako obyčajne v nedeľu spolu domov z kostola. A ako obyčajne, Lucka s Gabom sa kdesi zamotali a na svoju ulicu prišli ako poslední z celej skupiny. Treba ale povedať, že mali dôvod. Začalo totiž konečne snežiť. Bolo to síce len také snežienkovanie, ale hádam sa to do Vianoc ešte rozbehne. Zastali pred domom pána Divného a chvíľu ho pozorovali. Bolo zamračené a dom vďaka tomu pôsobil o čosi ponurejšie ako inokedy. Z komína stúpal dym… Dobre, na tom nie je nič zvláštne. Je predsa zima a pán Divný si kúri tak ako všetci ostatní. Zvláštnejšie by bolo, keby si nekúril. Predzáhradka, v ktorej niekedy trávili voľné chvíle túlavé mačky, bola neupravená už celé roky. Strecha domu bola obrastená machom. Bránka zhrdzavela pred vekmi a zostala taká do dnešného dňa.

„Počkať, bránka!“ zvolal náhle Gabo.

„Čo je s ňou?“ nechápala Lucka.

„Akože čo je s ňou? Nevidíš? Je pootvorená!“

„Aha, ozaj. To znamená, že pán Divný konečne vyšiel z domu.“

„Asi je práve teraz preč. Mohli by sme tu počkať, kým sa nevráti,“ dostal výborný nápad Gabo.

Lucka bola za každú srandu, ale škvŕkalo jej v bruchu a o dvanástej mali doma spoločný obed. Na ňom nemohla chýbať.

„Nemôžeme tu byť dlho, o chvíľu nás naši začnú zháňať, stav sa,“ vravela Gabovi.

„To je pravda. A možno je už doma, len za sebou zabudol bránku privrieť,“ zamyslel sa Gabo a ďalej rozmýšľal nahlas: „Tak vieš čo? Keď je tá bránka otvorená, to je skoro ako pozvanie, nie?“

„Ehm, nie, myslím, že naozaj nie. Ty si ešte nikdy nenechal pootvorenú bránku? Určite si tým nemyslel pozvanie pre kohokoľvek,“ oponovala Lucka.

„No dobre, možno to nie je pozvanie, ale určite to je príležitosť ísť sa pozrieť bližšie.“

Lucka musela uznať, že v tomto má Gabriel pravdu. Nechcela vyzerať, že sa bojí, lebo ona sa teda naozaj nebála, aby bolo jasné. Ani Gabriel sa naozaj nebál. Obaja sa báli len tak trošku, ale keďže boli dvaja, dalo sa to zniesť. Zosnovali plán, že prekĺznu cez bránku tak, aby sa jej ani náhodou nedotkli a následne sa pokúsia nečujne pozrieť do niektorého okna. Samozrejme tak, aby ich nikto nezbadal, najmä pán Divný nie.

Keď sa snažíte, aby vás nebolo počuť, niekedy to býva tak, že ako naschvál sa z vás práve vtedy stane najnešikovnejší človek na svete a začnú vám padať veci z rúk alebo sa potknete alebo do niečoho vrazíte a vyrobíte obrovský hluk. Toto sa našťastie Gabovi a Lucke nestalo. Nečujné prekĺznutie cez bránku sa vydarilo. Veľmi pomaličky sa blížili k najbližšiemu oknu. Tesne pred ním sa museli predrať cez pichľavý krík. To sa im tiež podarilo. A vtom začuli zakričať Luckinu mamu: „Lucia, kde si? Poď domov!“

Gabo s Luckou sa na seba pozreli a boli si istí, že to pán Divný musel počuť. Vytrielili spod okna a bolo im ukradnuté, či sa oškrú alebo že nechajú otvorenú bránku. Chceli byť čo najrýchlejšie preč. Lucka sa však ešte stihla pozrieť do okna. Zbadala adventný veniec a na ňom zpálené tri sviečky.

Úloha: Urob dnes niekomu radosť (napríklad aspoň tým, že sa na niekoho usmeješ). A napíš nám, čo robí radosť tebe.

Odpoveď môžeš poslať v správe na náš facebook alebo e-mailom na adresu: sutaz@farakuty.sk