Jedna dlhá prechádzka po zimnom lese a hneď sa cítite ako v rozprávke. Mráz vám štípe líca a pod nohami vŕzga sneh. Samozrejme, s podmienkou, že poriadne nasneží. Po nedeľnom obede sa na takú prechádzku vybrali Lucka aj Gabo s celými rodinami. Teda takmer celými, lebo Luckina mama ostala s bábom doma. Decká sa tešili, že uvidia nejaké zvieratká. Lucke sa páčili srnky a Gabo mal zase rád vtáky, dokonca sa považoval za vtáčieho odborníka. Lenže ak chcete v lese vidieť zvieratá, musíte ísť tíško, takmer nečujne. A naša skupina trkotala a dupotala až ich Gabov otec musel upozorniť: „Decká, treba byť potichu, veď vyplašíte všetky zvieratá. Teraz sme vstúpili do ich domova a preto sa musíme správať ináč ako u nás na ulici.“ Deti sa teda stíšili a síce ich to stálo nemálo síl, ale vyplatilo sa. Po chvíľke kráčania zbadali na lúke pred sebou biele zadočky srniek. Rodinky sa k nim napäto približovali a deti dúfali, že sa im podarí ich nevyplašiť. Lucka by si chcela niekedy takú srnku pohladiť. Možno sa jej to dnes podarí, rozmýšľala. Srnky však majú bystré uši. Len čo jedna zo stáda začula akýsi cudzí šum, zbystrila všetky zmysly a keď zbadala ľudských návštevníkov, rozbehla sa do lesa čo jej sily stačili. A zvyšok stáda ju razom nasledoval. Tak nič, ani dnes sa Lucka žiadnej srnky nedotkne.

„Nevadí, aspoň som ich videla, aj to mi stačí,“ povedala potichu Gabovi.

„No veď. K srnkám sa môžeš aspoň priblížiť, ale vtáky, tam máš šťastie, ak ich vôbec zbadáš. Buď rada, že srnky nemajú krídla, inak by si ich poriadne ani nevidela,“ utešoval Lucku Gabo.

Lucka si predstavila lietajúce srnky a začala sa nahlas smiať, za čo si vyslúžila škaredé pohľady od ostatných a jedno veľké „pssssssst“. Lesná výprava pokračovala ďalej hlbšie medzi stromy. Po malej chvílke natrafili na kŕmidlo v tvare jasličiek. Bolo v ňom trochu sena a soli.

„Oci, nemali by sme im tam niečo dať? Veď tam toho majú málo. Určite neostane pre všetkých. Ja by som im tu kľudne nechala aj keksík, čo mi maminka zabalila,“ starostila sa Lucka.

„Bojím sa, že ten tvoj keksík by im skôr ublížil, ten si pekne nechaj alebo ešte lepšie, rozdeľ sa s ním s kamarátmi. Zvieratká jedia inú potravu než my. Vidíš tu predsa seno a soľ,“ poučoval Lucku jej otec.

„Dobre, ale aj tak sa mi zdá, že je tu toho málo,“ nedala sa Lucka.

„Tak vieš, čo? Pred Vianocami im môžeme priniesť trochu viac, čo povieš?“ navrhol tatko.

„Dobre, ale naozaj. Nie, že si to potom rozmyslíš! Pripomeniem ti to,“ sľubovala mu Lucka.

„To bude najlepšie, lebo je dosť možné, že by som zabudol. Tak sme dohodnutí,“ uzavrel otec.

Všetci ešte ostali chvíľu pri kŕmidle a Gabov otec povedal: „Predstavte si, že v takýchto podobných jasličkách bol položený Ježiško hneď potom, ako sa narodil, pretože Jozef s Máriou nikde nenašli ľudí, ktorí by ich ubytovali“.

Lucka si predstavila ich malú Soničku v týchto jasličkách a tá predstava sa jej teda vôbec nepáčila.

Úloha: Otvor svoje srdce pre druhých – urob dnes nejaký dobrý skutok