Lucka si víkendové domáce úlohy robila radšej v sobotu, aby sa nimi nemusela zaoberať v nedeľu a mala ten deň celkom sviatočný a pokojný. Sadla si teda v sobotu poobede za stôl a pustila sa do práce. Sprvu sa jej nedarilo a musela veľa gumovať. Keď hľadala v peračníku gumu, našla pri nej pokrčený papierik, na ktorý už takmer zabudla. Boli na ňom napísané slová, ktoré povedal Hádankár: „Pozorujte, pýtajte sa a uvidíte.“ Zamyslela sa nad tým, čo všetko sa už s Gabom za posledné týždne dozvedeli. Bolo toho celkom dosť, ale stále si nebola istá, či už má o Vianociach dostatočne veľa informácií. Do pamäti sa jej vryli najmä slová Markovej mamy o tom, že Vianoce nie sú len za určitých okolností, ale boli by aj, keby sme ich napríklad nemohli stráviť doma. A možno by boli, aj keby sme nedostali žiadne darčeky. Alebo nie? Musí to s Gabom predebatovať. Dopísala si úlohy a vybehla za ním von, ako boli dohodnutí. Keď vyšla na ulicu, musela sa najprv poriadne zobzerať, aby ho našla. Videla ho stáť na druhej strane pri nejakom pánovi. Pribehla k nim a pozdravila: „Dobrý deň“.

„On ti nerozumie,“ oznámil jej Gabo.

Ten pán bol mladý muž tmavšej pleti a očividne nevedel po slovensky. Lucku pozdravil kývnutím hlavy. Začal niečo rozprávať, lenže Gabo ani Lucka zasa neovládali jeho reč. Zložitá situácia veru. Našťastie, mladý Cudzinec dostal nápad. Vytiahol mobil, niečo si na ňom nastavil, priložil si ho k ústam a začal hovoriť. Otočil telefón k Lucke a Gabrielovi a ozvalo sa z neho trochu čudným hlasom: „Volám sa Ali a som z Turecka“.

„Tam predsa býval Mikuláš!“ spomenul si Gabo.

Cudzinec nastavil telefón smerom k deťom a naznačil im, že majú do neho hovoriť.

„Ja som Gabriel a toto je Lucia,“ predstavil ich Gabo. Hlas z telefónu to Cudzincovi preložil. Keď už teda vedeli, ako sa volajú a oficiálne sa predstavili, podal Ali obidvom deťom ruku. Na deti to zapôsobilo, lebo veľa ľudí sa s nimi takto nezoznamuje. A najmä, cudzinca nestretnú každý deň. Ali znova niečo hovoril do telefónu, ktorý to preložil ako: „Potrebujem pomoc. Kde sa tu dá, prosím, preprať?“

Preprať? Lucka s Gabrielom sa na seba pozreli a rozmýšľali, na čo sa Ali pýta. Podľa Gaba si chcel jednoznačne oprať šaty a podľa Lucky sa pýtal na lavičku, na ktorú by si mohol sadnúť, lebo už chcel „nestáť“. Cudzinec videl, že deti asi nepochopili, tak sa spýtal ešte raz a tentokrát sa z telefónu ozvalo: „Máte tu nejaké ubytovanie, kde by som mohol prespať?“ „Ahá, potrebuje sa niekde ubytovať. To bolo jasné. A tam si potom chce určite oprať šaty,“ dovysvetľoval Gabriel.

Gabo s Luckou Alimu oznámili, že ho zavedú k jedinému penziónu, ktorý u nich je. Ako tak spolu išli, niektorí okoloidúci sa začudovane pozerali na nezvyčajnú trojicu. Im to ale neprekážalo a pomocou prekladača v telefóne sa spolu rozprávali. Deti sa dozvedeli, že Ali je tu úplne sám a nikoho tu nepozná. Gabo vyzvedal, či vie robiť kebab, na čo Ali odpovedal, že vie robiť veľmi dobrý kebab a že možno sa mu podarí urobiť si u nich stánok s kebabom. Gabovi sľúbil, že bude prvý, kto ho ochutná. A Lucka hneď druhá. Deti sa už nevedeli dočkať.

„Dúfam, že sa mu to podarí do Vianoc, to by bol pre mňa pekný darček,“ sníval Gabo.

Úloha: Pomodli sa za deti z iných krajín podporované Dobrou novinou.