Cestou zo školy sa deti nemuseli ponáhľať a tak sa išli pozrieť k stromčeku. Gabriel si chcel prepísať na papier anjelov nápis „Gloria in excelsis Deo et in terra pax hominibus bonae voluntatis“, lebo ho už medzitým zabudol. Chvíľu mu to trvalo, lebo také slová ešte nikdy rukou nepísal. Lucka sa medzitým v duchu zaoberala nejakou hlbokou otázkou, o ktorej sa ale teraz nič nedozvieme, a ani si pri tom nevšimla, že sa zatúlala trochu ďalej od stromčeka. Ocitla sa pri starej autobusovej zastávke, ktorá sa už nevyužívala. Zastávka bola vlastne len kúsok od stromčeka, ale skrýval ju roh akejsi budovy, ktorá tiež vyzerala trochu smutne a opusteno. Lucka si hneď začala vymýšľať príbeh niekoho, kto tam kedysi azda býval. A možno to bol niekto významný. Alebo aj nie. A čo to vlastne znamená byť významný?

„Luciiii! Luckaaaa! Lucia! Kde síí?“ začula zrazu hlasný šepot malá prieskumníčka. Na Gabriela a jeho misiu úplne zabudla.

„Tu som, čo tak kričíš?“ zavolala na svojho verného kamaráta.

„Nekričím, veď som šepkal,“ bránil sa Gabo, keď k nej prišiel.

„Hlasnejšie šepkanie som teda ešte fakt nepočula,“ smiala sa Lucka.

„Keď som dopísal a zbalil si peračník, zistil som, že sa rozprávam sám so sebou, lebo teba nikde nebolo.“

„Prepáč, ale našla som toto zaujímavé miesto a asi som na teba trochu pozabudla. Ako to, že sme tu ešte neboli?“ pýtala sa Lucka.

„To bude asi tým, že sme deti a na takéto miesta by sme nemali chodiť. Ale to len tak tipujem, čo by povedali naši,“ hútal Gabriel.

Lucka ho odrazu chytila za rukáv a naznačila mu, že má byť ticho. Ukázala jedným smerom a ťahala Gabriela poza zastávku k živému plotu. Niečo sa tam hýbalo. To niečo rozkývalo takmer celý krík a začalo vydávať zvuky. Znelo to ako fučanie, ktoré vydávajú niektorí ľudia, keď sú strašne narobení. Náhle sa z toho niečoho vykľul človek. Vyšiel z kríkov a zostal stáť rovno pred deťmi. Ťažko povedať, kto bol viac prekvapený. Deti ešte k tomu aj na chvíľu onemeli. Zacítili tiež silný zápach, ktorý nevedeli k ničomu prirovnať.

Ako prvému sa vrátila reč Gabrielovi. „Dobrý deň,“ slušne pozdravil.

„Dobrý, nemáte niečo na jedenie? Stačí aj suchý chlieb,“ ozval sa neznámy muž.

„Prepáčte, ja som svoju desiatu dnes zjedla a tuto Gabriel ju zje vždy, to sa ani nemusíme pýtať. Inak, ja som Lucia. A vy? Vy sa ako voláte? Vás sme u nás ešte nevideli. Čo ste tam v tých kríkoch robili? A prepáčte, ale neviete, čo to tu tak strašne smrdí?“ zasypala Lucia neznámeho muža otázkami.

„Takže, možno to nebude po rade, ale takto: za prvé – volám sa Tomáš. Za druhé – v tých kríkoch bývam. Teda prespávam, to je asi lepšie slovo. A za tretie – smrdím ja, lebo sa nemám, kde umývať a nemám ani čisté oblečenie. Ako vidíte, v tom kríku ani tu na zastávke kúpeľňa nie je. Zabudol som na niečo?“ odpovedal muž.

„To znamená, že vy ste bezdomovec? Ale veď u nás žiadni bezdomovci nebývajú,“ zvolal prekvapene Gabriel.

„To máš pravdu, nebývajú. Toto sa bývaním nazvať naozaj nedá,“ Tomáš si sadol na lavičku na zastávke a všimol si, že deti majú na chrbáte školské tašky.

Spýtal sa: „Nemali by ste byť už doma zo školy tak náhodou? Veď vás budú rodičia hľadať.“

„Máte pravdu, už by sme mali ísť, ale môžem sa ešte niečo spýtať?“ Lucia ani nečakala na odpoveď a pokračovala: „Chodíte sa občas pozrieť na stromček?“

„Chodím. Zvyčajne, keď je tam viac ľudí, vtedy mám väčšiu šancu, že mi niekto niečo dá.“

Gabriel sa chcel opýtať na latinský text, ktorý mal bezpečne uložený v peračníku, ale usúdil, že tento Tomáš asi nebude vedieť po latinsky a radšej sa spýtal, či sa teší na Vianoce. Veď na Vianoce sú všetci doma. Aspoň tak si to doteraz myslel, ale počas posledných dní zistil, že to tak vždy nie je.

„Chlapče, ja ešte neviem, čo bude na Vianoce ani kde vtedy budem. Pre mňa sú Vianoce vždy, keď mi dá niekto aspoň kúsok chleba,“ usmial sa na deti Tomáš a bez pozdravu odišiel nevedno kam.

Úloha: Ponúkni sa doma, že dnes vynesieš smeti