Naši dvaja hrdinovia neverili vlastným očiam, že videli naozajstného bezdomovca. Počuli už o nich, ale živého ešte nestretli. Obidvaja mysleli na to, čo povedal ako posledné. Že Vianoce má vtedy, keď mu dá niekto kúsok chleba. Nikdy si Vianoce s chlebom nespájali. S rybou, s oblátkami, s vanilkovými rožkami a ďalšími cukrovinkami, to áno, ale chlieb? Ako môže niekomu stačiť na Vianoce chlieb?

„Počuj, Gabo, čo keby sme Tomášovi urobili Vianoce? Teraz. Mne zostalo pár drobných vo vačku, poďme mu kúpiť ten chlieb,“ dostala nápad Lucia.

„Čo ja viem. Veď už tam aj tak asi ani nebude, bude to zbytočné,“ zareagoval Gabriel. Gabrielova teta robila v obchode a trochu sa bál, že ho tam uvidí a prezradí mame, že namiesto toho, aby išiel zo školy rovno domov, flákal sa po obchode.

„No a čo, keď tam nebude? Necháme mu chlebík v kríkoch a tam si ho nájde, keď príde prespať. Poďme, Gabo, urobíme dobrý skutok,“ presviedčala Lucia. Gabo sa po chvíľke nechal presvedčiť, veď aj tak s Luckou súhlasil.

Obchod bol neďaleko a za chvíľku už stáli pri regáloch s pečivom a rátali, čo si môžu za Luckine drobné dovoliť. Predsalen sa tie hodiny matematiky vyplatili. Zistili však, že im peniaze vyjdú len na chlieb a na žiadnu sladkosť, ktorú chceli pre seba, im už peniaze nezvýšili. A tie sladkosti sa priam tlačili v regáloch! Bolo by treba tam trošku uvoľniť priestor. Po zhruba necelej minúte, ktorá však trvala hrozitánsky dlho, sa Gabo s Luckou napokon rozhodli dokonať svoj dobrý skutok do konca. Kúpili len chlieb a s príjemným pocitom odchádzali z obchodu.

„Aké ste vy šikovné deti, že viete ísť takto samé kúpiť chlieb, keď vás rodičia pošlú,“ prihovoril sa im starší pán v modrej košeli s veľkou bielou nášivkou SBS.

„Dobrý deň, kúpiť chlieb nie je väčšinou veľmi ťažké. Aspoň pre nás nie. Ale tento sme nekúpili domov,“ odpovedal slušne Gabo.

„A pre koho ste ho teda kúpili?“ vyzvedal ochrankár, ktorý si rozhovorom s deťmi krátil čas, ale zároveň sa snažil mať oči na stopkách.

„Tomášovi. To je ten bezdomovec, ktorý prespáva pri starej zastávke tu neďaleko.“

„Myslíte toho chlapa, čo tam špiní tie kríky?“ udivene sa spýtal ochrankár. Vzápätí sa však opravil: „Teda, ehm, nie toho som nevidel a vôbec neviem, o kom, teda o čom hovoríte.“

„Ale určite ste ho tam videli. Kto iný by ho zbadal, keď nie vy? Vy predsa musíte mať oči všade a všetko podozrivé hneď spozorovať,“ zapojila sa do rozhovoru Lucka.

„To máš pravdu, to máš naozaj pravdu. Ja všetko vidím. Musím dávať dobrý pozor, aby mi nič neušlo,“ chválil sa ochrankár a pokračoval: „najmä teraz pred Vianocami je obchod často plný ľudí a musím byť obozretnejší než obvykle. Viete, ľudia si robia zásoby na Vianoce, chystajú sa na pečenie, kupujú všelijaké veci a tak. Veď uvidíte, keď budete veľkí.“

„A to platí len tu v obchode?“ ďalej sa pýtala Lucka.

„Práveže nie. Ja ako ochrankár pracujem už tak dlho, že už aj mimo obchodu pozorujem a pozerám veľmi bedlivo,“ pokračoval v chválení ujo z ochranky.

„Tak ako to, že pozeráte a nevidíte? Ako to, že ste nevideli Tomáša?“ spýtal sa Gabriel a rozmýšľal, čo znamená slovo bedlivo.

„Je ho inak aj dosť cítiť,“ doplnila Lucka.

„Ehm. Nuž, deti, rád by som pokračoval v tejto debate, ale ako vidíte, som v práci, a nemôžem sa takto dlho rozprávať so zákazníkmi. Takže, dovidenia!“ zahovoril ochrankár a v momente odišiel.

Deti si už dávno všimli, že keď niekto o niečom nechce rozprávať, radšej zmení tému alebo odíde. Ochrankár pre istotu urobil oboje naraz. Dnes Gabriel s Luciou okrem iného aj zistili, že sa dá pozerať a nevidieť.

Úloha: Podeľ sa s niekým o nejakú sladkosť.