„Dôležitejšie ako matematika?“ prísne sa spýtala pani učiteľka. Deti mali jasnú odpoveď: samozrejme! Ale nahlas ju nepovedali a radšej si ticho odtrpeli výčitky. Naučili sa, že niekedy je lepšie nič nevysvetľovať, lebo niektorých ľudí vaše vysvetlenie aj tak nezaujíma, majú svoje vlastné, lepšie a pravdivejšie. Ale samozrejme, že nie vždy to tak je.

Keď sa na ďalší deň ráno Gabriel s Luciou stretli, povedali si, že pôjdu do školy inou cestou, aby ich nelákal stromček a nestrávili pri ňom zase časť prvej hodiny. Lucii to však nedalo a stále sa jej v mysli točili slová, ktoré im povedal hádankár. Dokonca si ich napísala na papierik a ten si strčila do peračníka akoby to bol ťahák. A vlastne bol.

Po tejto ulici často nechodili, boli tu domy, ktoré nepoznali. Cestou zistili, že v jednom z nich býva pani učiteľka, ktorá práve chvatne vychádzala z domu. Keď zbadala Luciu a Gabriela, zakričala na nich nech pridajú do kroku, aby zase nezmeškali prvú hodinu.

„Pozorujte, pýtajte sa a uvidíte. Tak to povedal hádankár. Gabo, spýtajme sa aj pani učiteľky,“ dostala Lucia nápad a ani nečakala na Gabrielovu reakciu. Rozbehla sa za učiteľkou a dala sa s ňou do reči. Začala bez väčších okolkov: „Dobré ráno, pani učiteľka, tešíte sa na Vianoce?“

„Dobré ráno, deti. Veľmi sa teším, konečne si oddýchnem,“ zareagovala učiteľka.

„A na čo sa najviac tešíte?“ vyzvedala ďalej Lucia.

„Veď na prázdniny. Vianoce to je pre mňa oddych. Vtedy sú Vianoce, keď nemám žiadne povinnosti. Konečne žiadne neopravené písomky, žiaden dozor, žiadne bolesti hlavy z …“

„Z tých príkazov a zákazov, ktoré vymýšľate deťom?“ úplne vážne ju s otázkou v hlase doplnil Gabriel a učiteľka ho obdarovala pohľadom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani ten najlepší sbskár na svete. Treba podotknúť, že si pri tom veľavýznamne posunula okuliare. Asi aby lepšie videla, pomyslel si Gabo.

„Z toho hluku v škole som chcela povedať.“

„A viete po latinsky pani učiteľka?“ rýchlo zahovorila Lucia. Deti z hádankárových slov pochopili, že latinčina je jazyk, v ktorom je napísaný anjelov nápis na stromčeku.

„Vy ste dnes nejaké zvedavé. Učím predsa matematiku, nie latinčinu. Je pravda, že aj v matematike používame občas latinské slová, ale nemôžem povedať, že viem po latinsky, to naozaj nie.“

„Tak ďakujeme pani učiteľka, uvidíme sa v škole,“ rozlúčila sa Lucia, spomalila a nechala učiteľku ísť popredu.

„To dúfam, že sa uvidíme v škole. Hneď po prvom zvonení. A očakávam, že budete také zvedavé aj na matematike. Na Vianoce ešte nemusíte myslieť, myslite najprv na známky,“ odpovedala ešte učiteľka.

„Vianoce sú vtedy, keď nemám žiadne povinnosti,“ zašepkal Gabriel.

„Žiadne neopravené písomky, žiadne bolesti hlavy… skrátka oddych,“ doplnila Lucia.

„Veď aj ja sa hrozitánsky najviac zo všetkého teším na prázdniny. Lucka, veď my vlastne s tou našou pani učiteľkou máme veľa spoločného.“

„No určite! To ťažko. My sme… my a ona je… ona,“ nevedela nájsť správne slová Lucia.

„To máš pravdu. A okrem toho, že by boli Vianoce vtedy, keď nemáme žiadne povinnosti? To sa mi nejako nezdá. To je trochu málo,“ zakončil Gabriel. A práve, keď vstúpili do školy, zazvonilo na prvú hodinu.

Tvoja úloha znie:

Nájdi v evanjeliu príbeh, v ktorom sa anjel rozpráva s nejakým mužom.

Odpoveď pošli na adresu: sutaz@farakuty.sk