Vďakabohu stihli prísť do triedy včas. Niečo sa však v ich triede dnes chystalo, niečo, čo nevyzeralo, že to bude normálne vyučovanie. Akonáhle prešlo päť minút od zvonenia a v triede stále nebol vyučujúci, deti začali čosi šípiť. Tu sa určite niečo deje. Padali rôzne možnosti – od nevysvetliteľného náhleho zmiznutia všetkých dospelých cez možnosť, že je v strede týždňa sobota až po návštevu prezidentky práve v ich triede. Ochranka musí najprv prešacovať každý kút školy až potom môže pani prezidentka vojsť do školy, preto to tak dlho trvá. Ako to už v takých situáciách býva, ani jedna z týchto neveľmi pravdepodobných možností nebola správna. Nie pani prezidentka, ale pán spisovateľ dnes prišiel na návštevu. Porozprávať o svojich knihách, ktoré píše už viac ako dvadsať rokov. Napísal napríklad knihu o Veľkých sendvičových ostrovoch, na ktorých rastú na stromoch sendviče, ale zádrheľ je v tom, že len v noci. Cez deň zmiznú. A ďalší zádrheľ je v tom, že všetci obyvatelia v noci upadajú do veľmi hlbokého spánku. Ako to riešia a čo je za tým sa dozviete v knihe Sendviče z našej ulice a tiež v pokračovaní Poklad na Veľkých sendvičových ostrovoch. Pán spisovateľ predal už viac ako stotisíc kníh, tvrdil. Tiež tvrdil, že spisovateľovanie je namáhavá práca. Vymýšľať príbehy, hľadať správne slová alebo vymýšľať nové a skladať ich do viet, to je umenie. A ešte sa to aj musí dobre čítať. Viete, musí to byť napínavé. Aby deti nechceli pustiť knihu z rúk alebo rodičov z izby, keď im čítajú pred spaním a prosíkali o ďalšiu kapitolu. Aby si čítali aj pri jedle a trebárs aj namiesto domácich prác a najlepšie aj v spánku! Písať knihy je skrátka ťažký chlebík. Náročné na tom je aj ustáť situácie, keď sa niekomu vaše knihy nepáčia. Hneď vám to dajú najavo, to si môžete byť istí. Nuž ale, nedá sa zavďačiť všetkým, hoci pán spisovateľ by chcel raz napísať knihu, ktorú všetci čítajú a všetkým sa páči. „To by boli pre mňa Vianoce! Vtedy by som bol najšťastnejší človek na svete!“ povedal spisovateľ a zaraz si uvedomil, že toto nemal pripravené, toto deťom predsa nechcel hovoriť. Zostal ticho a začal sa hrabať v akýchsi papieroch, čo využila Lucka a okamžite zdvihla ruku. Pani učiteľka ju vyvolala a Lucka spustila: „A ak nestihnete do Vianoc napísať knihu, ktorá sa všetkým páči, to znamená, že nebudete šťastný?“

Spisovateľ začal svoju odpoveď dlhokánskym ničnehovoriacim „hmmmmmmmmmmmmmmmmm“ až napokon dokončil normálnymi slovami: „Tuším sme trochu odbočili od témy, však? O svojom osobnom živote nerád rozprávam, ale ak už to chcete vedieť, tak je pravda, že úspech je jedna z vecí, ktorá robí ľudí šťastnými. Aspoň na chvíľu určite. Ale na Vianoce sú predsa všetci šťastní, nie len deti, nemusíte sa o mňa báť.“ A keďže chcel zabrániť ďalším všetečným otázkam, zapojil deti do aktivity, v ktorej vymýšľali nové slová. Gabriel s Luckou si len vymenili veľavýznamné pohľady a otázku, čím Vianoce robia dospelákov šťastnými, si museli odložiť pre niekoho iného. Vymysleli spolu slovo „lúštenka“, ktoré sa dá použiť na všetky krížovky, hádanky a iné dôležité otázky, ktoré treba vylúštiť. Také slovo by mohol vo svojej práci využiť hádankár. A tiež „snežienkovanie“ – to je keď sneží, ale len tak máličko a na zemi po snehu neostane ani trochu bielej stopy. Jednoducho len snežienkuje.

Na konci hodiny dala ešte pani učiteľka deťom úlohu nech skúsia zistiť, ktorá je najčítanejšia kniha na svete. A pán spisovateľ zmizol z triedy (o veľmi veľa) rýchlejšie než deti po poslednom zvonení.

Tvoja úloha znie:

Odpoveď nám môžeš poslať na mail sutaz@farakuty.sk.

Bonusová úloha: Skús si tipnúť, ktorá kniha je najčítanejšou knihou na svete 🙂