Dnes mala Lucka meniny a Gabriel ako správny džentlmen a kamarát jej podaroval jej obľúbenú čokoládu. Namiesto normálneho vyučovania boli dnes na výlete v múzeu. Hovorili im tam, že kedysi na sviatok sv. Lucie býval zvyk, že chodievali po dedinách ženy oblečené v bielych plachtách so zamúčenými tvárami. Volali ich „Lucie“, v našej dedine sa však nazývali „Mikoášove matički“. Od sviatku sv. Lucie do Vianoc je cez deň najkratšie svetlo a veľmi skoro nastupuje tma, a preto sa verilo, že treba odohnať akési zlé sily. Niečo také mali na starosti tieto „Lucie“. Ľudia kedysi verili všeličomu a mali všelijaké zvyky a tradície. Deti sa tiež dozvedeli, že na Luciu sa začínali piecť vianočné oblátky a piekol ich zvyčajne učiteľ so žiakmi, ktorí ich potom roznášali po dedine. To by sa Lucke s Gabom páčilo. Naši dvaja kamaráti sa dohodli, že keď prídu z výletu, pôjdu sa pozrieť k stromčeku. Veď tam už dlhšie neboli. Cestou tam Lucka otvorila čokoládu a spoločne si na nej pochutnávali. A ako by to bolo, keby aj dnes niekoho nestretli. Dnes to bol trochu zvláštne oblečený pán. Mal na sebe kožuch, aký ešte asi nikdy na žiadnom mužovi nevideli – bol celý biely s čiernym golierom a lemovaním na rukávoch. Na hlave mal huňatú čiapku, ktorá zakrývala vrch hlavy, ale uši už nie.

„Dobrý deň, nie je vám zima na uši?“ dala sa s ním do reči smelá Lucka.

„Ale čoby mi bolo zima na uši. To sa takto kedysi nosilo. Volá sa to baranica,“ odpovedal ujo v kožuchu.

„Aj ten kožuch sa kedysi nosil?“ spýtal sa Gabo.

„Presne tak. Som rád, že sa pýtaš. Aj takýto kožuch kedysi nosili naši predkovia. Dnes už sa taký bežne nenosí, ale stále dodržiavame veľa zvykov a tradícií z minulosti. Hlavne na Vianoce. Tradície musia byť. Ja si neviem predstaviť, že by sme pred štedrou večerou nemali pod obrusom šupinu z kapra alebo že by sa niekto opovážil vstať od stola. Tiež treba prekrojiť jabĺčko a, samozrejme, až do štedrej večere sa nesmie nič jesť. Ani vešať prádlo sa nesmie, na to som skoro zabudol. A čo ešte?“ hútal ujo v kožuchu.

„Fíha, až toľko toho treba robiť? A to prečo?“ čudovala sa Lucia.

„Každý jeden zvyk má svoj význam. Napríklad šupinu z kapra dávame pod obrus preto, aby sme si zaistili bohatstvo na ďalší rok.“

„To naozaj stačí dať šupinu z kapra pod obrus a budeme bohatí?“ Lucke sa to nejako nezdalo. Keď stačí len to, prečo jej tatko chodí do práce?

„A môže to byť aj šupina z lososa?“ pridal sa Gabo s otázkou, už dávno totiž túžil po jednej veľkej stavebnici.

Ujo si nevšimol otázky detí a povedal: „ešte treba orechy hodiť do kúta a olovo by sa malo liať do vody a… a určite som ešte na niečo zabudol. Veď aj vy istotne mnohé z toho robíte, nie?“ vážne sa zaujímal ujo.

„My sa pekne oblečieme, čítame si príbeh o tom, ako sa narodil Ježiško a pomodlíme sa a… ďalej už neviem. Možno už aj nič,“ dumal Gabo.

„Nám ešte tatko urobí medom krížik na čele a rozdá nám oblátky a potom normálne jeme. A môžeme aj vstať od stola. Veď čo ak sa chce niekomu cikať?“ doplnila Lucka.

Ujo v kožuchu a baranici sa na Lucku pozrel akoby mu práve zobrala všetky orechy a nezostali mu žiadne na hádzanie do kútov a akýsi zamyslený odkráčal bez pozdravu svojou cestou.

Úloha: Pokús sa nájsť alebo popros rodičov nech ti pomôžu nájsť modlitbu (alebo aj úryvok z Biblie), ktorá sa modlí pri štedrej večeri.

Odpoveď, či si modlitbu našiel, môžeš poslať v správe na náš facebook alebo e-mailom na adresu: sutaz@farakuty.sk