ADAM a HVIEZDIČKA

…druhý šok toho večera. „Ani sama neviem. Pásla som sa blízko tejto jamy, jeden chybný krok  a šup, už som sa aj ocitla na dne“, začul som ako z reproduktora. „Ty rozprávaš?“ zhíkol som pre zmenu ja.. „Rozprávam? Veď predsa všetci rozprávajú,“ zadivila sa ovečka /aspoň sa mi to tak v tej tme zazdalo/

„Vytiahneš ma z jamy?“ položila logickú otázku. „Pokúsim sa,“ odpovedal som váhavo, ale všimol som si, že to asi ani nebude tak náročné. To len ovečky si nevedia celkom poradiť, keďže nemajú ruky ako my ľudia. Zopár opatrných krokov smerom do tmavej jamy a stál som blízko pri nej. Hlavu mala zdvihnutú smerom ku mne, zdola nahor. Predsa len, ovečky sú oveľa menšie ako my./a zraniteľnejšie, pomyslel som si/ „ Ako to urobíme? Ak ťa vezmem na ruky, hore sa nevyštverám.“  „Vylož si ma na plecia, tak to mám najradšej, aj môj pastier ma tak často brával, hlavne keď som bola ešte malá,“, odpovedala pohotovo. Urobil som podľa jej pokynov a šlo to napodiv veľmi ľahko. A vlna príjemne hriala okolo pliec ako dáky teplý golier. Odniesol som ju až na cestu. Tam som ju položil opatrne na zem. „Si zranená?“ spýtal som sa a obzeral som si ju vo svite mesiaca. „Trocha som sa pri tom zošmyknutí udrela. Ale nie je to nič vážne. Len som sa stadiaľ nevedela dostať. Bez pomoci pastiera by som bola stratená nadobro,“ odvetila.  „Kde si sa tu vlastne vzal?“ Dobrá otázka, pomyslel som si, ale čo jej poviem, ako jej to vysvetlím. Zbadala moje rozpaky, „Nič to. Všetko je tak ako má byť.“ Hm. Možno ani netušila, akú múdrosť povedala. A hlavne ako mi pomohla, aby som nemusel odpovedať na otázku, na ktorú som vlastne ani celkom nepoznal odpoveď.

„Tiež máš namierená do Betlehema? Ja idem určite tým smerom, tam niekde musí byť moje stádo.“ „Idem.. aj ja,“ odvetil som váhavo. Kam mám vlastne namierené ja? Ale veď, nakoniec, kam inam by som šiel, ak nie do mesta. „Ty tam potrafíš?“  „Určite áno. Je to tu neďaleko, ibaže veľký grúň pred nami zacláňa výhľad, mňa len tá jama nechcela pustiť. Tak poďme. Možno aj ty tam nájdeš čo hľadáš,“ uzatvorila, akoby ma poznala. Po pár desiatkach metrov som sa spýtal: „Ovečka, aké je tvoje meno? Mňa volajú Adam.“ „Ja som Hviezdička,“ odpovedala, zdalo sa mi, hrdo. „Zvlášte meno. Ale pekné. Prečo ťa tak volajú?“ „Na svetle uvidíš, mám na nose taký zvláštny fliačik v tvare hviezdy.“ „Adam? Neviem, prečo si ma zachránil práve ty, ale viem, že by sa to nebolo stalo, keby si po tej ceste pokračoval a nechcel počuť môj hlas. Ale neviem, či by si ty potom našiel Betlehem, aj keď je to za rohom. Ľudia, ktorí sa pozerajú iba dolu, nikdy sa nepozrú na nebo a nechcú nič počuť a stále hovoria že nemajú čas, takí sa tam ťažko dostanú. Ďakujem ti, že si neodišiel.“ V diaľke sa už začínalo rysovať mestečko. Hviezdička hovorila veľmi múdro. A ja som začínal byť na seba hrdý. Ale nechcel som si o sebe moc namýšľať, predsa len, nevedela, že som chvíľu váhal, či jej pomôcť, keď som začul jej hlas prvýkrát. „A nevadí, že si chvíľu váhal, či mi pomôcť, keď si ma začul prvýkrát,“ dodala a pokojne cupkala predo mnou smerom k mestu. Neveriacky som krútil hlavou. Ona asi číta myšlienky. A všimol som si ešte jednu vec, ktorú dodnes považujem za zázrak a tajomstvo. Ona rozprávala aj nerozprávala. V skutočnosti som len vedel, čo si myslí a znelo mi to ako veľmi jasná reč. Zvláštne. Možno som v takom svete aký bol kedysi, keď ešte ľudia nehrešili. Vtedy boli takí čistí a priezrační, že každý videl každému do srdca a nemusel ani nič hovoriť.

ÚLOHA

Porozprávajte sa o tom, či ste vedeli byť vždy pozorní a všimli si druhého, keď niečo potreboval. Napríklad súrodencov alebo spolužiaka. Zajtra sa posnaž, aby si aspoň jedenkrát nepremeškal príležitosť vyhovieť prosbe. Ak ťa nik o nič nepoprosí, vyskúšaj a popros bračeka alebo sestričku ty. Ak ti pomôže, nezabudni poďakovať.

Môžeš použiť ovečku, ktorú vidíš, alebo podľa vlastnej fantázie nakresli nejakú a nezabudni jej primaľovať hviezdičku na nos. Potom ju vystrihni a nalep na pripravený kartón. Vystrihni ju tak, aby mala pod nohami asi dvojcentimetrový pásik, a ten prilep o kartón. Aby teda vznikol akýsi 3D obrázok. Postupne budú pribúdať ďalšie postavičky, priestor v strede kartónu si šetri na hlavné postavy v posledný deň adventu.