STRÁŽCA MESTA

…každý videl každému do srdca a nemusel ani nič hovoriť.

Mestečko sa priblížilo naozaj veľmi rýchlo. Tak ako to povedala ovečka Adamovi. Stačilo obísť veľký grúň a potom už svetielka domov mali stále pred očami. „Strážca je zodpovedný. Iste nám dovolí vojsť do mesta, ale nebude to len tak,“ povedala Hviezdička. „Bude pýtať peniaze?“ spýtal som sa troška znepokojený. Dostal som sa sem akýmsi nedopatrením, takže peniaze by som mohol mať vo vrecku len omylom. Čiahol som tam rukou, ale okrem použitej vreckovky tam bolo veru prázdno. „Strážca je ako mesiac,“ pokračovala akoby nepočula moju otázku, „ľudia niekedy naň zazerajú preto, lebo sa im zdá, že sa ani neusmeje ani nezamračí. Myslia si, že je to preto, lebo si nič nepamätá a že je celý taký chladný. Ale to je len polovica pravdy. Úlohou mesiaca je byť verný. Určite si si všimol, aký je presný. Určuje nám poriadok dní, mesiacov a rokov. Je úžasný!“ dodala s nadšením. „Ale na to máme hodinky a kalendáre, aby sme vedeli koľko je a koľkého je a tak…,“ oponoval som. Zdalo sa mi, že si vzdychla. „Adam, napadlo ti, že by si nikdy nemohol vymyslieť kalendár, keby nebolo slnka a mesiaca?“ Chvíľu som premýšľal. To mi teda nikdy nenapadlo. „Mesiac je veľký zázrak na každú noc. Je úžasný a vždy je na ňom čo obdivovať. To len niektorí ľudia si zvykli na tento zázrak a už ho ani za zázrak nepovažujú. Vidia len jeho chladnú tvár.“ A nakoniec zopakovala: „Je úžasný! Len niektorí to nedokážu vidieť.“

Prišli sme k mestskej bráne. „Strážca je ako mesiac,“ pripomenula ešte raz, „bude sa ti zdať chladný, ale on chce byť verný svojej službe. A naozaj aj je, mysli na to,“ povedala a prednou nohou trikrát klopla na bránu. A po chvíľke ešte dvakrát. Vyzeralo to ako dohovorené znamenie. Po pár sekundách sa otvorilo malé okienko na bráne a ozval sa hlas: „Kto tam?“ „Pokoj a dobro. Som Hviezdička a toto je Adam. Hľadáme svoje stádo. Je noc a stala sa mi nehoda. Adam mi pomohol. Cestu sme našli rýchlo, ale vonku je noc a zima. Môžeme vstúpiť do mesta?“ Prečo nenechala hovoriť mňa? Hútal som medzitým. Ale je pravda, že by som to asi lepšie nepovedal ako Hviezdička. „Adam, stúpni si vyššie, potrebujem ti vidieť do očí,“ zaznelo ako rozkaz. Na bráne bol prirobený malý stupienok, zdalo sa, že pre takúto príležitosť. Môj pohľad sa stretol s prísnymi očami strážnika. „Chvíľu hľadel na mňa a potom zaškrípali dvierka. Veľkú bránu neotváral. Tá bola obrovská, iste ju otvárali viacerí. Strážnik mal v ruke lampáš, ale už nás neprehliadal. Bolo zvláštne, že mu stačil pohľad do očí, aby vedel s kým má tú česť. Aspoň, tak sa mi to zazdalo. „Ďakujeme strážnik. A prajeme ti pokojnú noc,“ povedala ešte ovečka. „Aj vy choďte v pokoji,“ poprial nám strážnik. Keď to povedal, pocítil som v tom hlase naozaj akási zvláštny pokoj. Ako keď si v kostole podávame ruku a povieme úprimne: „Pokoj a bratská láska, nech jem medzi nami.“ A zrazu je akosi veselšie.

Dvierka znova zaškrípali a my sme sa ocitli na pomerne širokej vydláždenej ulici. V meste bolo pomerne ticho, praskal iba strážnikov oheň a sem-tam sa ozvala pritlmená vrava alebo štekot psa. Bez váhania sme sa pustili po ulici smerom k prvým domom. „Hviezdička? Priznám sa, že som netušil, že mestá majú aj strážnikov. Prečo treba mesto strážiť?“ pýtal som sa s obavou, že ma vysmeje. Nevysmiala. Odpovedala mi trpezlivo: „Hovorila som ti, že strážca je zodpovedný ako mesiac. Musí byť aj prísny, lebo jeho úlohou je odhaliť nebezpečenstvo, ktoré mestám vždy hrozí. Zvlášť v noci by sa mohli do mesta votrieť cudzie živly, ktoré nemajú dobré úmysly. Iná vec sú malomocní alebo ľudia, ktorí prichádzajú z miest, kde je mor. Chcú vstúpiť, ale strážnik im to nesmie dovoliť, lebo by mohli nakaziť druhých… ktovie, ako si potom poradia sami,“ dodala ešte zadumane. „Strážnici to majú ťažké. Niektorí ľudia im nerozumejú a hnevajú sa na nich. Oni si však svoju úlohu plnia zodpovedne a ľudia niekedy ani netušia, koľkokrát už odvrátili hroziacu pohromu, ktorá mohla zachvátiť mesto. Strážnici majú zvláštny dar, vidieť to, čo mnohí iní nevidia. Preto sa ti tak uprene pozeral do očí. Je veľký dar, že máme takých strážnikov. Ľuďom, ktorí zodpovedne slúžia, aby nás chránili, by sme mali často ďakovať.“

Mnohí ľudia aj dnes nerozumejú tým, ktorí sa o nás starajú a strážia nás. Lekári naše zdravie, učitelia nám pomáhajú nezostať hlúpi, rodiča sa snažia z nás vychovať dobrých občanov a kresťanov a kňazi sa starajú o naše duše. Ďakuješ za nich dostatočne Pánu Bohu? Alebo sa ti zdá, že len zakazujú a prikazujú? Nauč sa vidieť za tým ich starostlivosť a zodpovednosť. Skús niektorého z nich niečím potešiť. Stačí aj milé slovo.

Vystrihni a nalep na kartón ďalšiu postavičku – strážcu mesta.