STARČEK A MALÝ PASTIERIK
…kým nezmeníš srdce, meno a postoje, nebudeš skutočne mužom.
Betlehemčania spali. Niektorí síce nakúkali z okien a, aby som bol spravodlivý, zopár sa ich pripojilo k našej procesii, ale väčšina niečo zahundrala a išla si ľahnúť. V uličkách sa tmolilo niekoľko pútnikov alebo driemali pod olivovníkmi, lebo nenašli nocľah. Vyzerali ako utečenci. Trocha to aj boli tuláci. Pravdepodobne sa im nepodarilo nájsť nocľah, lebo Betlehem bol preplnený. Bolo to síce maličké mestečko, ale bolo Dávidovo. A to bol veľký kráľ. Žil pred 1000 rokmi. Tu sa narodil a tu aj pásol ovce a chránil ich pred medveďmi a levmi. Tu kedysi ležal na tráve a sníval o tom, ako premôže Filištíncov, ktorí na Izraelitov stále striehli. Možno sa mu prisnilo aj o Goliášovi a ten sen bol pravdivý. Dnes má Júdsko a Izrael iných vládcov. Ale ten hlavný je sám rímsky cisár. Vládne už skoro 40 rokov! To je nevídané. A ako som sa neskôr dozvedel, to on sa bál o svoj trón. Celý svet očakával príchod Spasiteľa, lebo ľudia už mali dosť vojen a biedy. Ale tí, ktorí mali moc, nechceli o tom ani počuť. Mysleli si, že ten nový kráľ im zoberie ich tróny. Bol to cisár Augustus, ktorý vydal ten hrozný rozkaz pozabíjať novonarodené deti v tom roku a zdá sa, že iba hrozný Herodes ho poslúchol. Ale o tom možno neskôr.
Dnes prichádzajú ľudia dať sa zapísať, pretože to cisár prikázal. Viedla ho k tomu pýcha. Každý sa musí dať zapísať vo svojom rodnom meste, aby svet vedel, koľkých má on poddaných. To preto úbohá Mária na osliatku večer ešte za tmy blúdila po Jeruzaleme a Jozef sa snažil nájsť miesto na spanie. Ale mestá sú preplnené. Vždy som si myslel, aspoň tak nám to hovorili, že Betlehemčania mali tvrdé srdcia a neprichýlili Jozefa a Máriu. Ale Mária a Jozef hľadali aj v Jeruzaleme. Aj po iných dedinkách možno. Nikde ich neprijali. Na prvý pohľad to vyzerá, že naozaj nie je nikde miesto. Myslím, že aj dnes hľadajú vo všetkých mestách.
Z rozmýšľania ma vyrušil hlas celkom blízko. Bol to ten malý pastierik so starčekom Simeonom. „Dedko, už sme na konci ulice. /Ktosi mi prezradil, že sa volá Pekárska/. Za dedinou je už len tá stará jaskyňa. Ale tam sa nedá bývať. Prespávajú tam len niektorí naši. Ale tým stačí aj maštaľ a košiar.“ Starček pohladil malého zvedavca po hlávke. „Máš pravdu Jonatán, pastier sa uskromní s kúskom zeme a je šťastný, keď večer môže pozerať na hviezdy. Určite si si všimol, že tí, ktorí majú pekné domy, zostali v nich a nechcú vyjsť. Sú pohodlní. Ale nesúďme ich. Koľkí z nás po takých domoch túžia a ak by si také dokázali zaobstarať, hneď by sa do nich nasťahovali. A možno by sa tiež nepohli za Spasiteľom. A kto by už len veril pastierom, keď v noci vykrikujú po Pekárskej ulici: Narodil sa Spasiteľ!?“ „Dedko?“ dobiedzal malý, „prečo sa tá posledná ulica volá Pekárska?“ „Betlehem znamená Dom chleba. A vždy tu boli vychýrení pekári,“ povedal dedko Simeon. „Ktovie, možno ešte aj pre niečo iné“.
Tento rozhovor chlapca so starčekom si pamätám od slova do slova. Až oveľa neskôr mi napadlo, že ten Simeon možno tiež vedel niečo viac, tak ako Micheáš, Gamaliel, mudrci, anjeli a hlavne Mária a Jozef. Možno starček už vtedy vedel, že raz budeme Pána Ježiša nazývať aj Chlebom Života a budeme ho prijímať ako nebeský pokrm.
Každý z nás už od malička rozumieme, čo znamená slovo domov a dom. Náš skutočný domov je v nebi, kde na nás čaká nebeský Otec. Aj na tejto zemi máme domov, ktorý nám to pripomína. Aj tu máme otca a mamu a je to veľký dar. A máme tiež dom, v ktorom bývame a kde nám je dobre spolu. Najdôležitejšie miesto v dome je….No? Čo by si povedal? To bude tvoja úloha na dnes. Skús vyhútať, čo je najdôležitejšie miesto v dome. Povedzte si to spolu pri adventnom venci, na čo ste prišli a napíšte nám správnu odpoveď. To je to miesto, kde sme spolu a bez ktorého domov nie je domovom. A na zemi máme ešte jeden dom, a aj ten nám pripomína nebeský domov. Je ním Boží chrám – kostol. Už si niekedy poďakoval Pánu Bohu za to, že máš domov? Urob to dnes. A tiež nezabudni vystrihnúť postavičky.
