STROM

…najdôležitejšie miesto v dome je kuchyňa a v nej stôl. A rodina, ktorá sedí okolo. Bez nej by to nebol domov.

Na okraji Betlehema je jaskyňa. Dosť veľká, ale iná ako ostatné jaskyne. Je pomerne nízka, ale rozľahlá. Je to akoby obrovská kamenná platňa, ktorú nejaký obor obrovský zdvihol a položil na niekoľko balvanov, ktoré ležali roztrúsené naokolo. Pôsobí to trocha ako hobití domček. My si vždy na Vianoce staviame drevené maštaľky, ale kamenné obydlie by bolo bližšie skutočnosti.

Toľko vnemov na mňa doliehalo počas tých niekoľko hodín, ktoré som neplánovane strávil v tomto zvláštnom svete, že som už prestal riešiť otázku, čo je vlastne skutočnosť. Ten svet mi zrazu už nepripadal zvláštny a rozprávkový, ale taký skutočne skutočný. Náš sprievod už tvorilo asi zo dvadsať pastierov a niekoľko zvedavcov z Betlehema, ale zdalo sa mi, že na vzdialených vŕškoch sa tiež niečo hýbe a sem-tam zabliká svetielko a približujú sa k jaskynke. Dokonca som tuším začul vzdialené híkanie ťavy. Spomenul som si na troch mudrcov. Kde asi sú tí traja hľadači?

Blížili sme sa ku skalnému otvoru. Už z diaľky bolo možné vnímať veľmi slabulinké, ale pomaly stále výraznejšie svetlo. Hviezda, ktorá ožarovala oblohu a kraj pod ňou, trblietala sa teraz rovno nad jaskyňou. Akoby ju Pán ustanovil za osobného strážcu tohto miesta a tejto chvíle. „Hviezdička, to je úžasné. Až teraz mi napadlo. Kto ti dal meno? Prečo práve Hviezdička? …aj ja by som sa chcel tak volať,“  spýtal som sa radšej hneď, ako mi napadla táto otázka. Možno už na to nebude neskôr príležitosť. „Moja mama mi hovorila, že je to preto, lebo hviezdy ukazujú smer. Nemám na to nikdy zabudnúť. Ale meno mi dal môj pán. Vraj sa pri tom usmieval, lebo ten fliačik na nose vyzeral smiešne. Som rada, že mi dal také pekné meno.“

Zostal som stáť ako prikovaný. Vo chvíli, keď sme vystúpili spoza posledných stromov olivového sadu a zastali v bezprostrednej blízkosti jaskyne, naskytol sa nám ohromujúci pohľad. Pred jaskyňou vyrastal mohutný strom. Mal veľké listy, bol to figovník. A napodiv, aj keď bol december, bol obsypaný plodmi, ktoré dokonca rozvoniavali akoby boli práve pripravené na oberačku. Aj keď je v Izraeli suché podnebie, predsalen sa nad zemou vznášal nočný opar. Svetlo z jaskynky umocňovalo tento obraz a lúče svetla, ktoré zo skalného otvoru vychádzali, pôsobili v konároch veľkého stromu zvláštnu farebnú hru. „Adam, pýtal si sa na moje meno. Meno vždy niečo znamená. Čo ti pripomína tento strom?“ spýtala sa ovečka. „Viem, kam mieriš, Hviezdička. Ten strom mi pripomína raj. Stratený raj. Keď tam prvý Adam nedôveroval Pánovi a bral ovocie zo zakázaného stromu,“ odpovedal som pohotovo. „Áno, Adam. Ale toto je nový strom. Vidíš, že je plný ovocia, aj keď je zima. Môže nám pripomenúť, že ovocie dobrých skutkov Pán Boh od nás očakáva vždy. Nie iba vtedy, keď sa nám chce. Ale pripomína aj to, že prichádza na svet nový Adam. A aj strom je nový. On všetko robí nové. Poďme,“ zavelila a rázne vykročila smerom k jaskynke. Ja by som ešte rád zostal. Ten obraz žiariaceho stromu bol krásny. Ovečkinym slovám som celkom nerozumel. Až neskôr som pochopil, že hovorí o Pánu Ježišovi a o kríži. Ale do tej betlehemskej atmosféry mi to vtedy akosi nesedelo.

Tvojou úlohou dnes bude vystrihnúť a nalepiť strom. Mohol by byť niekde v strede, lebo aj v raji bol strom v strede. Bolo by fajn nájsť si čas a pripomenúť príbeh z raja o Adamovi a Eve, vziať Bibliu a prečítať si ho. Ak by si to nezvládal, /aj keď, prečo nie?, veď máš prázdniny/ skús ho aspoň prerozprávať súrodencom alebo rodičom.