Pastier

… ak budeš mať čisté srdce, vždy budeš vedieť čo máš povedať a tí, ktorí čakajú na tvoje slová, ťa srdečne objímu.

Videli ste už pastiera, ako pasie svoje stádo na zelených lúčinách našich hôr? Väčšinou ide popri stáde alebo dokonca aj za ním a ovečky sa pasú. Paše je u nás dosť. Všade samá zeleň a môžu si do sýtosti vyberať. Pastier má aj psíkov. Nie sú veľmi veľkí. Ale vedia šikovne zaháňať stádo oviec, stačí keď pastier zapíska, presne vedia, čo robiť. Na salaši sú čuvače, to je plemeno veľkých bielych slovenských psov, ich štekot je také hrubé Baf! Baf! Tých sa boja aj medvede.

V Betleheme a na okolí je to ale troška inak. Paše je veľmi málo. Iba zjari sa okraj púšte zazelená a iba pastier vie, kam viesť svoje stádo. Ide vpredu a palicou udiera o zem, a ovečky idú poslušne za ním. Vedia, že v púšti by sa ľahko stratili. Aj to sa výnimočne stáva. Tak ako to nešťastie s Hviezdičkou. Izraelský pastier ani nepotrebuje psíkov. Stačí mu, že má palicu a keď ňou udiera o kamene v púšti, ovečky si ani neuvedomujú, že pri tom ako sa kŕmia, idú pekne za vodcom.

Ale stretnúť pastiera v noci a ešte k tomu v meste, to bol teda dosť zvláštny úkaz. Mal všetko ako každý pastier, aj kapsu cez plece, aj píšťalku a ešte niečo naviac. Mal aj palicu, ale ovečky za ním nešli, aj keď som chvíľu počúval, či aspoň v diaľke nezačujem ich hlasy a zvončeky. Nič. Ale pastier bol troška zvláštny. Mal palicu, ale nie na vedenie stáda, ale aby sa ňou podopieral. Kríval. Nebol starý, bol to skôr ešte chlapec. A hlavne, zdobil ho široký úsmev na tvári. „Pokoj a dobro, Hviezdička. Pokoj a dobro, Adam. Čo vy tu takto v noci?“ oslovil nás ako starých známych. Pozná nás, vie, kto sme, tak to bude čisté srdce, pomyslel som si. „Hľadáme svoje stádo. Pokoj a dobro aj tebe,“ povedala Hviezdička. „A pastiera? Nehľadáte náhodou?“ rozosmial sa mládenec a bol to taký úprimný smiech, nakazil nás hneď všetkých troch. „Tak to je krásne. My hľadáme stádo a zatiaľ stretneme pastiera,“ povedala ovečka. „A ty, koho hľadáš, Ábel?“ spýtala sa. „Veď to je to, aj ja hľadám stádo. Nie, že by som nejaké stratil, ale chcel by som mať svoje stádo. Mám rád ovečky a chcem byť pastierom. Aj som sa tak vyobliekal. Čapica na noc a kapsa na plece. A palica. Ale zatiaľ sa ňou len podopieram. Ovečka, nepotrebuješ pastiera?“ vysypal záplavu slov a zasa sa rozosmial. V duchu som si pomyslel: „Dúfam, že Hviezdička na to nepristane. Asi by mi vadilo, ak by šiel s nami tento hlučný  čudák.“ Nachvíľu som zabudol  že Hviezdička zasa ľahko uhádne, nad čím rozmýšľam. „Pravdaže pastier! Budeme sa tešiť tvojej prítomnosti,“ povedala, ale pozerala sa pritom priamo do mojich očí. „Máš krásnu palicu a veľkú kapsu, v ktorej máš iste aj nejaký chlebík a viem, že sa rád podelíš s nami. Že mám pravdu? A hlavne, máš taký úprimný smiech a viem, že s tebou bude veselo. A chceš byť naozajstným pastierom. Koľkí nimi sú, ale nie naozaj, lebo im na ovciach nezáleží,“ povedala, a ja som sa chvíľočku aj hneval, že mňa sa vôbec nespýtala na názor. Ale keď Ábel v ďalšom radostnom zvýsknutí otvoril kapsu a vytiahol tri chlebíky a misku s olivovým olejom, akoby vedel dopredu, koľkých stretne spoločníkov, zabudol som na svoje predstavy a dodal som aj ja, tak aby sa zdalo jasné, že som sa od začiatku tešil na nové tváre v našej malej rodinke: „Výborne!“

Keď sme dojedli večeru, pri ktorej Ábel stihol s plnými ústami vyrozprávať všetky svoje milé i nemilé príhody, poďakovali sme sa za Božie dobrodenia. Zvyšné odrobinky pozorne vyzbieral do košíka a povedal: „Božie dary si treba vážiť. Odrobinky sa zídu na horšie časy.“ Vykročili sme. Po chvíli Hviezdička, keď Ábel na malú chvíľku stíchol, povedala: „Božie dary si treba vážiť. To si dobre povedal Ábel. Aj ľudí si treba vážiť. Aj druhé ovečky zo stáda. Niekedy sa nám zdá, že sú iní, nie takí, akých by sme si predstavovali. Vždy nám na nich čosi vadí. Jeden je moc smutný, druhý zasa príliš veselý. Jeden je moc vysoký, druhý zasa tučný. A pritom, každý v sebe skrýva dar. To len my sme takí… Uzavretí. Vytvoríme si skupinku a nikoho viac nechceme do nej pustiť.“ „Áno,“ skočil jej do reči Ábel, „pastieri ma odohnal, …ale vy ste ma prijali. Teším sa, že som vašim pastierom a sľubujem, že budem dobrým pastierom.“

Priznám sa, že mi vtedy prišla na um rozprávka Ako išlo vajce na vandrovku. Každý zo spoločníkov bol úplne iný. Ako keby k sebe ani nepasovali. Ale keď bolo treba zachraňovať, každý jeden bol naporúdzi a bez nikoho z nich by sa to veru nepodarilo. Nikdy si o nikom nemysli, že je nanič, alebo že je slabší. Posiela ti ho Pán Boh ako svoj špeciálny darček.

Stalo sa ti už, že si niekedy pozeral na niektorého spolužiaka a odsudzoval si alebo posmieval sa mu ako všetci ostatní? Spomeň si, kto to bol, a poteš ho dnes v škole niečím. Možno bude stačiť cukrík, nachystaj si ho špeciálne pre neho alebo ešte lepšie, spýtaj sa ho ako sa má, či niečo nepotrebuje a podobne.

A nalep ďalšiu postavičku. Správnym smerom, samozrejme.