Dievčatko pri studni

…Pri každom tvojom slove alebo skutku by sa mali ľudia stretnúť s tvojou pohostinnosťou a láskou.

Úzke uličky sa náhle začali rozširovať. Jeruzalem je veľké mesto. Ak ste už niekedy prechádzali starodávnym historickým mestom, tak ste si iste všimli, že má veľa uzučkých uličiek. Je to preto, aby sa v letných mesiacoch zachovalo medzi jeho múrmi trocha príjemného chladu, inak by tam mnohí ľudia asi  poomdlievali, lebo kameň keď sa rozohreje, dlho vydrží byť horúci. Bola však zima a ešte aj noc. A celkom sa mi uľavilo, keď som uvidel, že ulice sa náhle rozširujú, lebo zatiaľ sme v tých uzučkých priestoroch stretli skoro samé náhle nepríjemné prekvapenia, s vínimkou Márie na oslíkovi.

Priestor sa rozšíril a my sme stáli na maličkom námestíčku. Bola to skôr akoby čistinka v lese a v jej strede boli schodíky, ktoré zostupovali k prameňu. A div sa svete, v tejto nočnej hodine, dievčatko s dvomi vedrami plnými vody, ktoré ledva poťahovalo hore schodmi. „Adam!“ vyrušil ma z prekvapenia ovečkin hlas. Nemusela pokračovať, pribehol som k dievčatku po schodíkoch a pomohol som jej s vedrami. Ani nestihla nič povedať, tuším najskôr chcela namietať, že to zvládne sama, ale potom sa len jemne usmiala. Zostalo chvíľu ticho. Na niečo som ešte čakal, hneď potom, ako mi poďakovala a povedala: „Si milý. A silný!“ a potichu sa zasmiala. Asi tušila, že som sa chcel trocha aj ukázať. Čakal som, že ovečka niečo povie. Už som si zvykol, že viac hovorila ona. Ale teraz nič.

„V takej tme a sama? Teraz v noci?“ začal som teda sám. „Mám chorého brata. Volá sa Nááman. Trpí nejakou zvláštnou chorobou. Staráme sa o neho aj s mamičkou. Po celom dni je už unavená. Ocko nám zomrel pred nedávnom, zostali sme opustení, viete ako to tu chodí s vdovami a sirotami,“ rozrozprávala sa napodiv celkom dôverčivo. „Ale prečo si prišla po vodu v noci?“ vyzvedal som sa niečo o tejto naozaj čudnej veci. „V týchto krajinách existujú také zvláštne pravidlá. Po vodu chodia ženy, je to ich práca a s cudzími mužmi by sa tiež nemali rozprávať.“ Zrozpačitela. „Trocha sa hanbím priznať, ale verím, že táto voda môže môjho brata uzdraviť. Raz za čas vstúpi anjel do tohto prameňa a kto prvý doň vojde, je uzdravený. Aspoň tak to hovoria zbožní ľudia. Ale mne sa za to kamarátky smiali, keď som im prezradila, že túžim, aby Nááman bol prvý, ktorý do nej vstúpi, keď priletia anjeli. Smejú sa mi istotne aj preto, lebo my nie sme odtiaľto, ocko pochádzal zo Sýrie. Neveria, že sme veriaci. Ale neviem, či by sa veriaci mali posmievať tým, čo veria. Ale ja sa preto na nich nehnevám. Chodím v noci po vodu do zázračného prameňa, keď mamička od únavy zaspí a dávam ju Náámanovi aspoň piť. Viem, že sa uzdraví.“

Mlčal som. Chcel som jej niečo povedať, nejako ju povzbudiť vo viere, ale nemal som istotu, či sa naozaj jej brat uzdraví. Čo ak nie? Potom by som jej len dával plané nádeje. „Nech ti Pán požehná a rozmnoží tvoju vieru, Ráchel. Dôvera je krásna čnosť, ktorú od nás Otec očakáva. Potom môže robiť zázraky. A vidím, že ty ňou prekypuješ,“ povedala ovečka. Dievčatko si kľaklo na obe kolená a srdečne ju objalo a pobozkalo jej hviezdičku na nose. Malo slzy v očiach. Možno to boli slzy dojatia a možno vďačnosti za povzbudenie. „Odnesiem ich už sama, aj keď sú ťažké. Nerada by som bola príliš nápadná. Ďakujem vám za ochotu,“ povedala, akoby vedela, že sme boli nachystaní pomáhať. Vedela, vlastne. Veď mala také čisté srdce.

„Viem, Hviezdička, príliš som váhal s povzbudením. Prepočítaval som, či vyjde moja predpoveď, keď budem dievčatko povzbudzovať, že sa jej brat uzdraví. Ty si to tak jednoducho povedala a bola v tom aj láska aj úprimnosť aj pravda…aj všetko čo tam malo byť,“ uzavrel som si príbeh s malou Ráchel, keď sme vykročili ďalej. „Adam, učíš sa. Táto príhoda ti mala pripomenúť, že sa máš nechať viesť srdcom a príliš nerozumkovať, keď vidíš človeka, ktorý potrebuje tvoj súcit a povzbudenie. Ty sa staraj len stále o to, aby tvoje srdce bolo čisté. Aby bolo trpezlivé a dobrotivé, nezávidelo a nevypínalo sa, nebolo dotieravé a sebecké, netešilo sa z neprávosti a radovalo sa s pravdou.“ „To je veľká úloha,“ poznamenal som. „Veľká, ale krásna. Ak budeš mať čisté srdce, vždy budeš vedieť čo máš povedať a tí, ktorí čakajú na tvoje slová, ťa srdečne objímu.“

Vieš povzbudzovať? Alebo si myslíš, že to vlastne ani netreba? Mnoho ľudí okolo si ale myslí, že to treba, lebo sa cítia smutní. Dnes niekoho môžeš povzbudiť milým slovom. Ak ti to ešte ide ťažko, ako Adamovi, sadni si za stôl a porozmýšľaj, kto potrebuje povzbudenie a napíš mu to na lístok. Ak ste viacerí súrodenci, môžete sa takto povzbudiť navzájom. Lístok môžeš nenápadne bratovi, sestre, maminke alebo ockovi vložiť do vrecka a večer prípadne môžete hádať spoločne, od koho to ktoré povzbudenie pochádza. Môže ti v tom pomôcť aj nejaká veta zo Svätého písma.

Nalep ďalšiu postavičku