Gašpar
…nikdy si o nikom nemysli, že je nanič, alebo že je slabší. Posiela ti ho Pán Boh ako svoj špeciálny darček.
Priblížili sme sa k ďalšej bráne. Bola vsadená do hradieb pevnosti a bola naozaj obrovská. Zdalo sa mi, že je dokonca väčšia ako tá na mestských hradbách. Ale do Jeruzalema sa dá vstúpiť z viacerých strán. Možno má mesto ešte jednu väčšiu. Pomyslel som si, že pán na tomto hrade je tu ako vo väzení. A čím viac sa opevňuje, tým je vlastne obmedzenejší.
„Myslíte, že nás vpustia dnu? Asi ani nie,“ premýšľal nahlas Ábel, ktorého jazyk len málokedy zmĺkol. „Viem, že máme v pevnosti nejakú úlohu a nie sme tu náhodou. Iste nás pustia,“ povedala Hviezdička. „Sú tam istotne stráže,“ namietal pastier, ale to už sme prechádzali pod oblúkom brány. A veru, čuduj sa svete, stráže tu neboli. Teda vlastne boli, ale na dvore paláca bol taký frmol, že si aj strážnici zabudli plniť svoju strážnu úlohu a vôbec nevnímali, že sa im traja návštevníci prešmykli zatiaľ do paláca.
Vyzeralo to tak, že práve dorazila na dvor veľká karavána. Jej sprievod tvorili sluhovia, niektorí sa starali o zásoby s jedlom, niektorí ďalší zasa o vzácne predmety, ktoré, zdá sa, boli uložené na jednom menšom voze a niektorí boli ozbrojení. Dôležitými účastníkmi výpravy boli zvieratá. Niekoľko mulíc, ale hlavne ťavy. Videl som už ťavy v ZOO, ale toto bolo iné. Tieto boli oveľa väčšie a pôsobili naozaj majestátnym dojmom. Boli ozdobené a bolo vidieť, že ich majitelia sú zámožní páni. Boli to traja muži.
To, čo chcem teraz povedať, je veľmi ťažko vyjadriť slovami. Skorej to bola akási zvláštna atmosféra, ktorú okolo seba tieto hlavné postavy sprievodu vytvárali. Všetci traja mali na hlave turbany, také, aké ste určite už videli na ľuďoch žijúcich v blízkosti púšte. Boli už pomerne starší a vyzerali dôstojne aj preto, lebo mali dlhé brady. Jeden z nich bol černoch, možno mulat. Rozmýšľal som, či počas celej cesty boli oblečení v tých nádherných dlhých šatách, ktoré vyzerali ako kráľovské, alebo si ich obliekli len na túto príležitosť, veď sa predsa idú ukázať na kráľovský dvor. Prehovoril najstarší z nich, prišli sme práve vo chvíli, keď mal odpovedať na otázku správcu pevnosti. „Nie, nie sme králi. Putujeme z Perzie už niekoľko týždňov,“ odpovedal najstarší z nich hlbokým hlasom. „Aké máte poslanie a čo vás privádza na kráľovský dvor do Jeruzalema?“ spýtal sa správca strojene prísnym hlasom. „Sme mudrci. Ja sa volám Gašpar a pochádzam z Arábie, toto je Melichar a Baltazár je ten vzadu. Hľadáme pravdu. Skúmame staré posvätné písma a vieme, že je v nich múdrosť. Venujeme všetok čas tomu, aby sme zanechali zasa niečo ďalším generáciám a pomohli ďalším hľadačom pravdy. Knihy sú veľmi vzácny poklad a ľudia, ktorí o ne nemajú záujem, zostanú hlúpi, ani o tom nevedia. Niekedy aj celé národy. V Jeruzaleme máme zvláštne poslanie, ale tá vec je príliš dôležitá a vážna, aby sme sa o nej rozprávali len na nádvorí. Žiadame o audienciu u kráľa. „To ste merali toľké míle nebezpečnou púšťou, len aby ste sa dozvedeli, či je v knižke napísaná pravda?“ povedal správca s náznakom výsmechu v slovách. „Pane, naše poslanie nie každý pochopí. Vieme ale všetci traja, že pre poznanie pravdy je potrebné veľa čítať, veľa uvažovať a veľa sa modliť. A ešte je potrebná jedna vec. Niekedy sa treba zdvihnúť a ísť. Pravda nepadá z neba ako pečené holuby a nie je pre lenivých.“ Na chvíľu sa Gašpar odmlčal a potom zopakoval, už dosť rázne: „Žiadame audienciu u kráľa“. Aj správca sa nachvíľu odmlčal. „Poďte za mnou,“ zavelil.
Vojaci kúsok od nás počas celého rozhovoru trúsili nejaké poznámky. „No jasné! Filozofi! Mám najradšej mudrákov a knihomoľov. Pre moje šťastie stačí gauč a trocha vína,“ hovoril polohlasne jeden. „Knižkami prikladám do krbu,“ smial sa druhý.
Ja som počúval na pol ucha Gašpara, ale neunikol mi ani tento vojenský rozhovor. A trocha som sa tam v kúte aj hanbil. Gašpara som obdivoval. Dokázal s priateľmi putovať a strádať celé týždne v púšti kvôli tomu, aby poznal pravdu, ktorú vyčítal v knihách. Keď však vojak povedal slovo gauč, spomenul som si, že aj ja mám niekedy radšej gauč ako učebnicu. Radšej polihovanie ako povinnosti. Povedal som si, že pri prvej príležitosti, keď sa budem mať rozhodnúť, čo uprednostniť, či polihovanie alebo učenie, tak viem presne, čo si vyberiem. A ty? Na dnes je to tvoje predsavzatie, aby si si vybral správne. Poobede najskôr učenie. A samozrejme, nezabudni spojiť učenie s modlitbou k Duchu Svätému.
Vystrihni a nalep Gašpara.
