13. úloha

Ježiš povedal zástupom: „Komuže prirovnám toto pokolenie? Podobá sa deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú na svojich druhov: ‚Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.‘ Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: ‚Je posadnutý zlým duchom.‘ Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: ‚Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!‘ No múdrosť ospravedlňujú jej skutky.“

Evanjelium podľa Matúša 11, 16-19

Neviem, či ste už niekedy zažili, že niekto videl mrzutého človeka a povedal o ňom, že vstával ľavou nohou. To sa tak hovorí. Je to hlúposť a povera, to či budeme mať pokojný a požehnaný deň vôbec nezáleží od toho, ktorou nohou vstávame. Ale určite je veľmi dôležité začať deň dobre a usilovať sa nebyť mrzutý aj napriek tomu, že sa nám niekedy zdá všetko akési šedivé ako búrkové mraky. Niekedy vôbec nevieme prečo, ale je to tak.

Aj naša Barborka to tak dnes mala hneď od rána. Večer nad tým potom rozmýšľala a na niečo predsa len prišla. Ale od začiatku. Barborka má v izbe poschodovú posteľ. Nie že by potrebovala dve postele a to ešte aj nad sebou, ale tú posteľ im darovala teta Monika a ujo Paľko, lebo ju už nepotrebovali a otecko sa jej potešil. Hovoril že nemajú peňazí nazvyš a aj tak sa možno raz zíde… Asi tak troška tušil, že raz budú mať malú Hanku. Určite budú spolu s Barborkou v izbe, keď raz odrastie, a poschodová posteľ v izbe zaberá oveľa menej miesta ako dve postele vedľa seba. „A izbičku mám takú dosť malú,“ rozmýšľala nahlas Barborka. No a pretože má Barborka na strope také tie fosforové hviezdičky, samozrejme, že spí na hornej posteli. Aj ich vidí a aj si niekedy predstavuje, že je vo vesmíre a keby sa troška viac natiahla, pri zaspávaní má hviezdičky na dlani. A to je nádherná predstava. Keď na ne večer pozerá, vždy sníva. Stojí ju to síce niekedy poriadnu námahu vyštverať sa na horné poschodie poschodovej postele, ale vždy si hovorí: „Veď je len dvojposchodová. Nie je to panelák.“ Potom si ľahne a po chvíli, niekedy dlhšej chvíli, snívania o vesmíre zaspí naozaj. Ráno vstáva veľmi svižne, aspoň sa snaží, a nedávno mamička hovorila, ako je dobre naučiť sa vyskočiť na budík rýchlo a svižne ako srnka a ona si to zobrala k srdcu. Dnes ráno zazvonil budík (keď nad tým potom rozmýšľala, spomenula si, že zazvonil akosi silnejšie, dalo by sa povedať drastickejšie. Dospelí majú na to dokonca taký výraz, že „nekompromisne“. Páči sa jej ten cudzí výraz. Ale budík nie). No a ráno, keď zreval, v sekunde si spomenula: svižne ako srnka!“ Vyskočila, dokonca ako splašený jeleň, ale problém! Zabudla, že majú na stene takú tú šikminu, viete, (nikdy nepochopila na čo to tam vlastne ktosi robí tie šikminy). V každom prípade to bola rana ako z dela, keď do nej hlavou vrazila, bol to taký tupý zvuk a druhý BUM, keď Barborka dopadla naspäť do postele. Nebolelo to nejako zvlášť, ale na pokazenie dňa to stačilo. Zosunula sa už opatrnejšie po schodíkoch na dolné poschodie a to ešte netušila, že ju čaká ďalšia nástraha. Hádajte! Pripináčik. Jasné! V sekunde si spomenula, kde sa vzal, hneď ako pocítila pichľavú bolesť. Včera jej spadol, aj ho hľadala, ale veľmi rýchlo to vzdala. „A čo, kašľať naň,“ povedala. Akurát že to „kašľať naň“ jej teraz vôbec nepomôže, aby ju prestala päta bolieť. Tak! To boli dve prvé ranné snehové guľôčky, ktoré spustili riadnu lavínu. Už len letkom spomenieme zakopnutie na schodoch, rozliate kakao, rozviazaná šnúrka a vypadnutá minca z deravého vrecka, zabudnutá desiata… uznajte, deň ako vyšitý! Jednoducho, bol by asi zázrak, ak by zostala naša Barborka pokojná. Mamička si to všimla hneď ráno. Potom večer jej to povedala. Zvláštne bolo, že si to všimli aj chlapci, a dnes sa vôbec nesmiali. Neviem prečo to tak bolo. Veď viete, akí sú chlapci. Nemyslia to zle, ale dosť často v takýchto situáciách akoby ich niekto pokúšal, keď vidia namrzenú sestru, ktosi im našepkáva, že si treba z nej vystreliť ešte viac ako šikmá stena alebo pripináčik. Ale dnes, čuduj sa svete, Janík prišiel za ňou  a s veeeľmi vážnym výrazom v tvári povedal: „Baruška, to bude dobré. Neboj sa, nič sa nestalo.“ Myslel to dobre, ale Baruška zabručala: „Nič nebude dobré.“ Potom to skúsil Ondrík a to už aj zvýšila hlas: „Dajte mi pokoj, nevidíte že som naštvaná?!“ Ondrík išiel čosi povedať, ale mamkin pohľad pochopil. Nechaj to tak – akoby povedala. A celý deň bol akýsi čudesne pochmúrny. V škole aj nenápadne plakala. Tak aby nikto nevidel. Večer, keď sa spoločne rozprávali, povedala všetko, čo si pamätala. Janko už nepočúval veľmi sústredene jej príbeh aj Ondrík už by tuším najradšej spal, ale ocko si k nej prisadol bližšie, pohladil ju po vlasoch, tak ako to robí často mamka a povedal: „Barborka, musíme sa naučiť, že v živote nebudeme mať samé pekné dni. Všeličo nás môže trápiť a ani nemusíme vždy vedieť, prečo sme mrzutí. Pán Boh sa pozerá a vidí to a myslím si, že to aj chápe. Veď som ti hovoril, že ti vidí aj do srdca, a iba on to vidí. Ale predsa vtedy môžeme urobiť jednu dôležitú vec. Vieš akú?“ Barborka sa naňho spýtavo pozrela, pokrútila hlavou. „Modlila si sa ráno?“ „ Modlila.“ „A ako si sa modlila?“ „No veď to, čo vždy s maminkou, Otčenáš, Zdravas a tak.“ „Barborka, vieš, že sme minule rozprávali o tom, že Pánu Bohu môžeme povedať hocičo, čo prežívame. Povedala si mu aj o tomto?“ Ani mi to nenapadlo, pomyslela si. „Vieš, Pán Boh nám posiela ľudí, aby nám pomohli a potešili nás. Spomínaš si, že ti ráno chcel pomôcť aj Ondrík a aj Janko dokonca. To bolo do nich pekné. A ty si len zabručala. Možno keby si sa hneď pomodlila, keď prišla prvá mrzutosť, srdiečko by bolo pokojnejšie a počula by si, čo ti chlapci chcú povedať.“ „Ale ja som ich počula!“ Ocko sa na ňu pozrel a znova pohladil: „Nepočula. Vošlo ti to do ucha, ale nezostalo to tam. Druhým to vyletelo hneď von. Pán Boh nám dáva do srdca pokoj a vtedy sa tie dobré veci v našom srdci vedia usalašiť a tie zlé vyletia von. Ak o ten pokoj Pána Boha nepoprosíme, je to presne naopak. Zlé tam zostávajú a je to niekedy taká kopa ako smetisko a tie dobré len preletia ako vietor, ktorý fúka nad tým smetiskom.“ Ocko má pravdu. Barborke to svitlo až teraz. To je naozaj objav. Mohli jej hovoriť aj anjeli, asi by ich vtedy nepočula, taká bola rozmrzená a nahnevaná.

V piatok budeme počuť v evanjeliu takú zvláštnu vetu od Pána Ježiša. Ľudia neprijali ani to, čo im hovoril on, ani to, čo im hovoril Ján Krstiteľ. Ján Krstiteľ bol prísny a napomínal ich pre ich hriechy, Pán Ježiš im hovoril o Božej láske, ako ich jeho Otec miluje a ani to nechceli počúvať. Kde je chyba? Presne tam, kde bola u Barborky a presne tam, kde ju robíme aj my. Pán Boh, ktorý nás stvoril, vidí do nášho srdca. On mu rozumie. Preto ho prosme, aby ho chránil pred búrkami, ktoré sa v ňom niekedy rozzúria.

Úloha: Nájdi si na internete krásnu modlitbu sv. Františka. Začína sa slovami: Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. A ráno sa ju pomodli.