Najkrajším dňom v týždni býva zvyčajne piatok. Niečo ťažké sa končí a niečo pekné začína – dva dni bez školy. Dva dni, kedy si môžeme pospať a ktoré môžeme stráviť doma alebo na výlete alebo na návšteve…. možností je neúrekom. Napríklad sadnúť na vlak a nechať sa odviezť niekam ďaleko, niekem, kde sme ešte neboli… trochu ako Cestovateľ zo včera. To by sa deťom páčilo. A vlastne nie len deťom. To by sa páčilo hádam asi všetkým. Ako sa približovali Vianoce, u niektorých ľudí stúpala nervozita z toho, čo všetko ešte treba dochystať, u iných sa stupňovalo očakávanie z toho, aké darčeky si nájdu pod stromčekom, a u niektorých plynul čas rovnako ako doteraz.

„Čo budeš zajtra robiť?“ spýtal sa Gabo Lucky cestou z družiny.

„Určite si budem musieť poupratovať izbu a budem pomáhať maminke aj s inými vecami, lebo sa teraz musí starať o Soničku. A potom možno pôjdem s tatkom na plaváreň. Je to tam super. Keď si tam, cítiš sa trochu ako keby bolo leto. Zajtra si budem predstavovať, že som v Afrike,“ plánovala Lucka.

Gabo ju však schladil: „V Afrike to vyzerá určite ináč ako na plavárni.“

„Neboj sa, viem. Ale stačí, keď máš veľkú predstavivosť a hneď si v Afrike. Alebo kde len chceš. A ty čo budeš robiť?“

„To budem vedieť až zajtra,“ odpovedal premúdrelo Gabo.

„Len aby si to teda zajtra vedel,“ podpichla ho Lucka. Narážala na to, že Gabovi sa občas do vecí nechcelo. Samozrejme, ak to práve neboli počítačové hry.

Nevediac ako ocitli sa zrazu na ulici, na ktorej bývala pani učiteľka. Pamätáte si ešte na ňu, však? Dnes sa však nestretli s učiteľkou, ale s niekým iným. Pred takmer posledným domom na konci cesty uvideli známu tvár. Ich spolužiak Marek práve vchádzal domov a lúčil sa s tetou, ktorá bola oblečená celá v bielom, len kabát mala čierny. Deti si domysleli, že to bude jeho maminka a keď si nakladala veci do auta, pozdravili ju a dali sa s ňou do reči.

„Dobrý deň, vy ste Markova maminka? My sme jeho spolužiaci,“ začal Gabo.

„Ahojte deti, áno, som jeho mama a práve sa dosť ponáhľam do práce. Markov tatko ešte neprišiel z obchodu a tak je chudák Marek doma sám. Ak chcete, môžete ho ísť pozdraviť,“ ponúkla ich Markova mama.

„Prečo idete až teraz do práce? Zaspali ste?“ spýtal sa Gabo.

Markova mama sa zasmiala a vysvetlila mu: „Ale čoby. Ja pracujem na zmeny, som zdravotná sestra a chodím do práce aj na noc. Nemocnica musí fungovať stále. Pacienti nie sú chorí len od ôsmej do štvrtej, ale stále – či je deň, noc, piatok alebo sviatok, to je jedno. Tento rok mi vychádza služba dokonca aj na Štedrý večer.“

„Ale veď to je hrozne smutné,“ vyhŕklo z Lucky. Gabo si pomyslel, že nie len hrozne smutné, ale aj hrozne ťažké. Lebo pracovať aj cez víkendy a aj v noci a nezaspať pri tom, to by on nedokázal.

„Smutné je to aj pre chorých ľudí, ktorí strávia Vianoce v nemocnici. Ale snažíme sa im s kolegami vianočné chvíle aspoň trochu spríjemniť. Zaspievame si s nimi koledy, zavinšujeme im a rozprávame sa s nimi. A viete čo, decká? Spomeňte si na nich a aj na nás a na lekárov, keď budete jesť štedrú večeru. A kľudne aj na všetkých ostatných, ktorí nemôžu byť na Vianoce doma. Okrem lekárov a zdravotných sestier je veľa zamestnaní, v ktorých treba pracovať aj cez sviatky. Napríklad šoféri autobusov, železničiari alebo predavači na pumpách,“ vysvetľovala ďalej Markova mama.

„No téda. Ja by som také zamestnanie nechcel mať. To by som neprežil nebyť na Vianoce doma. Veď to by neboli Vianoce,“ zareagoval Gabo.

„Práveže sú to pekné zamestnania, pomáhame ľuďom a zabezpečujeme, aby veci fungovali. A Vianoce sú tak či tak. Na Vianoce nepotrebuješ nejaké podmienky, ktoré keď sa nesplnia, tak Vianoce nebudú. Vianoce sú o niečom inom predsa… Nuž ale to je debata na inokedy, ja už musím naozaj ísť, lebo nestihnem prísť včas na zmenu. Tak ahojte, deti,“ rozlúčila sa Markova mama, nasadla do auta a odfrčala smer nemocnica.

Gabo aj Lucka zostali trochu zaskočení a potichu kráčali domov, zabudli aj na spolužiaka Marka, ktorý bol sám doma a ktorého chceli ísť aspoň pozdraviť.

Úloha: Ak máš možnosť, príď zajtra na rorátnu sv. omšu o 6.30.