MÁRIA A OSLÍK

…ľuďom, ktorí zodpovedne slúžia, aby nás chránili, by sme mali často ďakovať.“

Zatiaľ , čo ovečka odhryzla trs trávy a počas cesty v kľude prežúvala, ja som zasa cestou  uvažoval. Tak toto mi nikdy nenapadlo, pomyslel som si. Na policajnom aute som veľakrát videl napísané : Pomáhať a chrániť. Asi to tam majú napísané , aby si sami pripomínali, v čom spočíva ich služba. Možno tiež niekedy na to zabudnú. Ale koľkí ľudia na nich len nadávajú a hnevajú sa …nakoniec, nadávajú skoro vždy takí, čo myslia len na seba a o poriadok im vôbec nejde. Asi by bolo naozaj dobre, aby sme si dali aj my na auto nejakú nálepku s pripomienkou napríklad: Ďakovať a myslieť na iných.

Z môjho filozofovania ma vyrušila blízka vrava. Dvere na jednom dome boli otvorené a lúč svetla z lampáša dopadal pár metrov ďalej na cestu medzi obydliami. Bol to len taký úzky pás svetla, ale dopadal priamo na postavu, ktorá vypadala ako súsošie. „Oslík,“ povedal som si potichu, „a na ňom niekto sedí“.

Podišli sme s ovečkou trocha bližšie. „Pokoj a dobro, Mária,“ povedala ovečka a zasa ju ani nenapadlo, aby nechala hovoriť mňa ako prvého. „Je všetko v poriadku? Ja predsa len dosť neskoro a ty tu tak sama. Oslík, prepáč, samozrejme teba vidím, ale kde je Jozef?“ pokračovala ovečka.  „Išiel sa spýtať, či by sme nemohli prenocovať. Stačila by aj slama v maštali a dajaká mrkvička,“ odpovedal oslík, aj keď otázka smerovala k mladej žene sediacej na osliatku. „Pokoj a dobro, priatelia. Oslík povie vždy rýchlo všetko, čo vie a niekedy dokonca aj správnu odpoveď a som mu vďačná, že ma nechá sedieť bez reptania na svojom chrbte. Už putujeme dosť dlho a nikdy sa nesťažoval. Dnes nemáme, kde hlavu skloniť a Betlehem je ešte na dve hodiny cesty, to už by sme dnes nezvládli.“ „Čožeéé? My nie sme v Betleheme?“ skoro som vykríkol. Nastalo akési trápne ticho. Len Hviezdička pokračovala v  prežúvaní a Mária na oslíkovi sa pokojne usmievala. „Čakala som, kedy  sa spýtaš túto otázku. Zatiaľ nie sme v Betleheme. Ale sme na ceste, a to už je skoro toľko, akoby sme tam boli, aj keď sa ti to tak nezdá. Mária?“ Hviezdička pozrela spýtavo na živé súsošie ženy s oslíkom, „iste si už unavená. Ja tiež hľadám svoje stádo a miesto, kde by som dnes hlavu sklonila. „Aj Adam, predpokladám,“ doplnila Mária. Stál som tam s otvorenými očami aj ústami. Dosť na tom, že ovečka sa spýtala na moje meno, aj keď, zdá sa, že ho poznala už predtým. Teraz, na dôvažok ešte aj pútnička, hľadajúca nocľah, rovnako ako my, ma osloví menom. Hádam ešte aj osol. Ozaj, ani som sa už nezačudoval, že tiež rozpráva-nerozpráva. V každom prípade mu rozumiem. Všetci traja sa pokojne usmievajú, ovečka a osol pokojne prežúva. A ja sa môžem zblázniť z nezodpovedaných otázok. „To nič,“ povedala ovečka, „odpovede sú na ceste.“ Zasa som nepochopil, či myslí tým nejakú poštu, ktorá mi ich práve doručuje, alebo že na ceste dostanem odpovede. „Budeme hľadať spolu, na ceste ich nájdeme. Som rada, že si neodišiel.“

Mária asi spozorovala, že som nesvoj z otázok a zdalo sa, že mi rozumie. Možno to bolo preto, lebo rozprávala málo a určite veľa rozmýšľala. Pozrela na mňa tak, ako sa vie na mňa pozrieť iba moja mama a povedala:

„Adam, možno vlastne ani nevieš, čo hľadáš. Nehovorím to veľa ľuďom, ale tebe prezradím, že niektoré veci v živote mi povedal anjel. Pamätám si všetky, ale zvlášť jednu si často pripomínam. Keď som raz nevedela, čo mám robiť, týkalo sa to Jozefa, povedal mi vo videní: “Urob všetko, čo ti povie. Jozef počúva Boha vo všetkom.“ A ešte dodala: „Od toho dňa mám v srdci veľký pokoj. Viem, že ma miluje a keďže počúva vo všetkom Pána Boha, to mi úplne stačí.“

Po krátkej chvíli povedala Hviezdička: „Adam, Mária rozpráva veľmi málo, ale počúva veľmi veľa. Počul si všetko, čo si potreboval počuť. Môžeš nad tým premýšľať cestou, si pripravený putovať ďalej?“ Uprene som pozeral na ženu sediacu na osliatku. Vedela presne, čo chcem povedať. Chcel som sa ponúknuť, že by som jej rád pomohol, videl som, že je unavená. Ale spoznal som aj odpoveď. Jozef mi stačí, dal mi ho Pán Boh a on robí presne to, čo pozná ako jeho vôľu. A akoby Mária povedala: Choď a rob aj ty podobne. Cítil som, že treba ísť, aj keď som nevedel celkom kam. „Na kráľovský dvor,“ povedala ovečka. „Pokoj a dobro,“ povedala Mária. „Pokoj a dobro,“ odpovedali sme s ovečkou. Akosi sa mi ťažko od nej odchádzalo.

A cestou mi v hlave znela ovečkina veta: „Mária málo rozpráva a veľa počúva“ a  potom ešte Máriina veta: „Urobte všetko, čo vám povie.“

Nám Pán Boh zjavuje svoju vôľu najmä cez rodičov. Vieš pri tom, keď ti ju rodičia zvestujú, viac mlčať a menej rozprávať, aby si dobre počul, čo ti hovoria? Tak to robila Mária a tak to skús zajtra aj ty. Keď ti budú rodičia alebo učiteľ niečo hovoriť, buď veľmi pozorný a skús si v tichu presne zopakovať čo ti povedali.

Vystrihni a nalep ďalšiu postavičku